Tie naše mamy vždy vedeli, čo treba robiť. Toto je spomienka na tú moju, hovorí Gabika Rothmayerová
S kamarátkami si vždy spomenieme na mamy. Tú moju som vždy kritizovala, mami, to čo su taka… ( mame som onikala), a mala som sto výhrad. Ale keď Miškovi stúpla horúčka, (Emil (manžel, poun. red.) bol kdesi, kde sa riešili svetové záležitosti, napríklad v Reykjaviku sa Reagan stretával s Gorbačovom a podobné prkotiny), a ja som si nevedela rady, tak som utekala v našej Petržalke do telefónnej búdky a volala som mame do Gelnice.
„Ta daj mu žimny obklad na nožky, horuci čaj, potom ho zabaľ do deky. Pridzem.“
A v noci sadla do rýchlika z Margecian a ráno bola v Bratislave. Ja som išla do roboty, a keď som sa vrátila, čakali ma bryndzové pirohy zaliate rozpusteným maslom a ešte nám upiekla krímeš (hovorila to tak medzi é a í, po maďarsky, lebo sa to naučila, keď slúžila ako veľmi mladá v Košiciach u Maďarov). Potom som ju odprevádzala na rýchlik domov, k autobusu v Petržalke som pobehla, podzme, podzme, mama za mnou, joj, ta čekaj… mala vtedy už skoro 70 rokov, (joj, mami, teraz už znam).
A keď som mala priviesť na svet syna, len som jej napísala, že prídem domov. Emil bol na vojne v Martine, ja na sídlisku na Dolných honoch, bez telefónu, bez auta. Náš svadobný svedok Košo mi doniesol letenku do Košíc, mama ma išla s bratom Jožkom čakať na letisko. Spala som potom vedľa nej v manželských posteliach, pohladkala ma po ruke. My sme nikdy nemali také dôvernosti, a tak som sa aj trochu zľakla, čo ma asi čaká, keď ma mama hladí. A keď ma zaboleli kríže, hneď vedela, koľká bije.
„Oblekaj še.“
Sama si prehodila na nočnú košuľu kabát a utekala po brata Gejzu.
Porodila nás sedem, sama bola polosirota, mama jej umrela, keď mala šesť rokov. Mama bola vždy tam, kde mamy sú. Asi aj teraz. Je určite v nebi. Moje kamarátky už majú mamy tiež mimo reálneho sveta, tak si na ne spolu spomíname.
Text a foto Gabriela Rothmayerová
