Ťažká téma – samovražda

Akí sme všetci majstri sveta, keď sa darí a zdravotné obtiaže obchádzajú našu schránku na míle. Však? Nezabúdajme, že nikdy nie sme v koži cudzej, len v tej svojej. I keď veľakrát sa pasujeme do úlohy mudrlantov, ktorí nezjedli len múdrosť sveta, ale aj Božiu.

V posledných dňoch umreli ľudia, dokonca aj známe hviezdy a hviezdičky, ktoré sa rozhodli pre radikálne ukončenie bytia. Smutné, keď človek sa nadýchne (aké sú myšlienky?) naposledy a stlačí spúšť, zaleje množstvo liekov do útrob, kníše sa na domácky pripravenom popravisku alebo štýlom harakiri sa ocitá na domácich jatkách… A vyriekneme pekne nahlas za seba status TO NEMAL ROBIŤ… AKÝM PRÁVOM SI VZAL ŽIVOT?… ŽIADNA ALEBO SLABÁ VIERA… ODSÚDENIAHODNÉ… PODLÉ… MAL BOJOVAŤ… A dodávame, čo všetko konať mal a nemal, ako sa mal správať, že sa mal viac sa modliť… Hm .

Ľudské bytie nie je jednoduché a veľakrát byť so sebou samým je… ťažké. Dokonca obrovská príťaž. Zlo, ktoré navôkol kričí, pripravuje zlovestný plán a posúva všelijaké dumky. Ale kto z nás je v hlave takéhoto bytia, ktoré sa nachádza v troskách a väzení tela a dokonca aj nahodí masku a úsmev. Obviňujeme… no radšej by sme mali zopnúť ruky za dušu, aby vládala letieť smerom hore a nie padnúť do zatratenia. Boh je milostivý, plný lásky, milosrdný a žiaden človek na zemi nemôže za Neho odpovedať a vyniesť ortieľ. Veru nikto! Čo my vieme, čo sa odohráva tam… kde sme nikdy neboli. Ako my súdime, tak aj nás budú súdiť.

Nechcem povedať, že skántriť si život je – správne. Určite nie. Chcela by som iba pripomenúť, že…

… človek je tvor krehký

… každý z nás má iné pocity, vnemy, emócie

… démoni útočia na každú dušu iným spôsobom

… prah (pre)citlivosti a bolesti je rôzny

… nie každý má vôkol seba anjelov, ktorí sú nápomocní (a veľakrát ich aj má a predsa nevidí nádherné zajtra)

… čierne dumky sa u niekoho zmenia na krajšie a svetlejšie, u iných zasa naberajú na temnote

… moje vychodené topánky nepasujú na každú nohu

… niet na svete identické bytie, dokonca ani odtlačok prstov

… sme hluchí a slepí a nemí, pretože stavať vysoké múry je jednoduchšie, ako podať susedovi ruku a pozdraviť a pribaliť úsmev

… sme ubolení i dobou, ktorá na väčšinu dolieha priťažko a márne sa snažíme o reštart

… telo, ktoré bojuje s chorobami – bolí, veľmi, ale srdce stále neustáva v pravidelnom rytme

… i modlitba je ťažká, keď biedny tvor, rozbitý na malé kúsky, ledva lape po dychu a zmôže sa len na ACH…

…

Každý dostal od Boha slobodu. Rozhodnúť sa. I keď nesprávne a za svoje stanovisko a postoj nesie zodpovednosť. Ale… aj v ťažkom psychickom a fyzickom stave? Keď je nemožné sa vymaniť z náručia temnoty, besu? Z bytia, v ktorom niet svetla? Niekto pozná túto formu tmy a dokonca prežíva tieto stavy a snaží sa kráčať ďalej… a iný „niekto“ si povie NEVLÁDZEM… A žiadne naše KEBY, vyslovené po funuse, je neprijateľné…  A mŕtve telo neoživí.

Modlime sa za tých, ktorí nás predišli nečakane a bez rozlúčky a predčasne a samoubijstvom… a nesnažme sa rozprávať, ako mal žiť a čo robiť. Nik z nás nevie, čo sa môže udiať zajtra v jeho rodine… s jeho blízkymi… s ním samotným.

Prosme… Boh nie je hluchý… a obracajme sa k Nemu aj za tých, ktorí denne zvádzajú boj – so sebou, myšlienkami, smútkom… zúfalstvo je to najstrašnejšie, čo sa môže udiať životu. Nevidieť svetlo.

Požehnaný dníček.

Text a foto Alenka Medvecká