Nie je to tak dávno, čo som sa rozhodla, že je ten správny čas, aby som zmenila svoj život. Zobrala všetky zvyšky síl. Povedala som si, že buď teraz, alebo už nikdy.
Takto to skrátka ďalej nejde. Je to presne tak, keď sa raz človek rozhodne a vyberie sa cestou, ktorá bola voľakedy len snom a nepredstaviteľným splnením túžob, spojí sa celý vesmír, aby sa predstava naplnila.
Tanec sa mi „vopchal“ do cesty životom ako uragán. Vstúpil pred moje nohy a začal mi klásť polienka pod kroky. Bola som nadšená. Šťastná. Ja som konečne tancovala. Prvé figúrky, prvé otočky, prvé choreografie. Bol to absolútny sen. Sen, ktorý sa začínal zobrazovať ako obraz. Obraz, ktorý sa mi často pred zrakom zjavoval, najprv v sne a neskôr reálne, počas môjho dumania a snívania. Duša mi odkazovala: „ja tancujem“.
Za krátky čas, som si uvedomila, že hľadám iný tanec. Tanec, ktorý hodnotia porotcovia, obecenstvo, tréneri ale aj samotný tanečník.
Prišiel mi do cesty môj prvý tanečno-tréner: Lukáš.
Mladučký muž, ktorý sa aj vďaka tancovaniu so mnou, sám vrátil k tancu.
Učil a trénoval a tancoval so mnou.
Za rok a pár mesiacov som prešla k ďalšiemu tanečníkovi. Peter. Bývalý tanečný majster, ktorý ma posunul o piaď dopredu. Ukázal mi náročnosť ale aj ťažkosť tanečného športu. Žiaľ, tiež to bolo kratučké obdobie a tanec skončil.
A zrazu nastalo vákuum. Tanečníkov je ako šafranu. Nie sú. Nie sú ani pre mladšie tanečníčky, nie to ešte pre obstarožné a začínajúce sa tancu iba venovať.
Bola som zúfalá a s postupom času klesajúca stále nižšie a nižšie.
Nie, kričalo moje vnútro. Takto to predsa nemôže skončiť. Toto je to, čo mi život robí životom. Toto je to, čo ma drží nad vodou.
Teraz, teraz to skrátka nemôže tak jednoducho skončiť. Som predsa na začiatku.
Môj anjelik strážny to nedopustil. Našťastie, všetky moje neutíchajúce prosby, moje výkriky do nebies sa konečne odrazili správne a kontúry ďalšieho pôsobenia v tanci začali naberať ten správny obraz.
Obyčajne, keď už človek vlastne ani nečaká, že by sa niečo ešte mohlo na dobré obrátiť, stane sa zázrak.
Nebude napínať, bývalá spolužiačka (Alenka Zimková) mi darovala pod vianočný stromček 2 hodiny tanca s profesionálnym tanečníkom. Jarko Oboňa.
A tu sa začal písať môj skutočný príbeh. Tanečný príbeh nevyliečiteľnej optimistky s chronickým nevyliečiteľným neuro_degeneratívnym ochorením.
Mám sklerózu multiplex.
Má ju aj americká herečka Christine Applegate ale aj Selma Blair. Na Slovensku sa s ňou borí napríklad speváčka Tina, či operný spevák Martin Malachovský.
Prešla som si celým tým čítankovým nadstavením od: oznámenie-šok, popretie, výčitky, depresia-smútok, akceptácia, vytriezvenie a prijatie choroby. Ľahké to nebolo. Trvalo to dlho.
V sobotu 29.10. som odcestovala do Prahy. Priamo do Palácu Lucerna.
Prihlásila som sa na súťaž. Pro-Am. Boli to Majstrovstvá ČR Pro-Am a ďalšie kategórie. Odchádzala som s radosťou. Šťastím. Odovzdaním sa do rúk osudu. S myšlienkou užiť si to, bola som úplne stotožnená so všetkým alternatívami. Hlavne, vedela som, že idem medzi maximálne silnú konkurenciu. Nevadilo mi to, nešla som si pre medailu. Išla som, lebo som cítila, že teraz musím zistiť, ako na tom som.
Už dlhšie som sa trápila s problémami. Od polovice júla. Nechcela som pripustiť možnosť, že sa zhoršujem. Nedokázala som akceptovať taký stav. Prekonávala som sa, koľko sa len dalo. Telo si však neustále kládlo plno podmienok. Ja som sa ale nedala. Išla som cez prekážky. Ani dnes neviem povedať, či to bolo správne riešenie. Nohy ma absolútne nerešpektovali. Znášala som ťažko tento stav. Predovšetkým, trval už dlho.
Mojím veľmi častým tvrdením je, že všetko je to v hlave. Našim pacientom neustále kladiem na dušu, aby sa nevzdávali, aby nepripustili, že sa niečo nedá, aby neodpovedali, ja to neviem, ja to nedám, nedokážem to. Ak však pridajú k tomu tvrdeniu slovíčko „EŠTE“, zmení sa tým celý ráz energetického tvrdenia. Všetci to o mne vedia a poznajú.
Do Prahy sme prišli s dobrou náladou. Bolo dosť času, aby sme sa aklimatizovali, prezliekli a načančali na súťaž. Všetko sme v pohode stíhali. Roztancovanie tiež.
Keď sme sa pripravovali na súťaž, napadlo ma, skúsiť zatancovať všetky 4 kategórie po 5 tancov takmer bez prestávky. Skrátka, zistiť, ako to s mojimi novými topánkami na podpätkoch ako aj s nohami odmietajúcimi poslušnosť, ako to dám. ? Skúsili sme. Mám skvelého – najlepšieho – tanečného partnera. . Šetrí ma a dáva pozor, aby som to neprehnala. Mám skvelú kondíciu. Pracujem na nej už dosť dlho, aby som to všetko mala pod kontrolou. Teda, nebol problém s prestávkami odtancovať 4 x 5 tancov.
Keď sme sa v sobotu registrovali a prideľovali nám číslo, zistila som, čo som v vyslovila na tréningu, dúfam, že nedajú všetky kategórie naraz. S tým sa stotožnil aj môj partner. Nedajú predsa za dve hodiny všetkých 20 tancov. Na papieri však bolo niečo iné.
A už sme sa roztancovávali. Prekrásny palác, krásna sála a nádherná atmosféra. Dýchalo to tam čarovnosťou. Trošku sa mi chcelo duševne sa triasť. Ale, zvládala som to. Maximálne som partnerovi Jarkovi dôverovala. Cítila som sa veľmi isto pri ňom. Bol fantastický. Od prvého okamžiku ma povzbudzoval, dodával mi istoty, usmerňoval ma počas tanca….bol famózny. Moc veľa mi pomohol aj fyzicky.
Nebyť tej klasickej psychicko-duševnej obavy, prvá kategória by bolo bývala lepšie dopadla. Ale, dopadla super. Obaja sme pocítili, že to išlo dobre.
Schádzali sme z parketu a prišla prestávka, išla ďalšia kategória. Ešte som podotkla, tak rozcvičenie máme za sebou, teraz ideme na to. Naozaj, stalo sa to, čo som spravila aj počas tréningu. Fantasticky sa mi zatancovalo. Vďaka Jarinovi – samozrejme.
A potom zrazu, prišlo to. Nazveme to pohroma. Prišla na rad tretia kategória a bez akejkoľvek prestávky štvrtá. Hlava mi začínala pracovať na milión otáčok. Tretíkrát na parkete, stačilo do niekoho naraziť a ja som ostala vyradená. Ako som spomínala – pohroma. Prestali mi vychádzať kroky, figúry už neboli technicky prevedené. Cítila som sa pod psa. Cákal zo mňa pot na všetky strany. Schádzali sme z parketu, mysliac si, dáme pauzu. Poutierala som sa. Pre dýchala som. Bol to okamžik, štrbinka. Začula som našu poslednúategóriu. Nie. To nemôže byť pravda, teraz som dotancovala dve kategórie za sebou bez prestávky. Toto predsa nemôže takto byť. Bolo. A vtedy, pri kráčaní na parket som vyslovila: „pane bože, toto nedám,“ historické tvrdenie. Ešte som netušila, akú energiu som tým spustila.
S roztrasenými nohami, ledva lapajúc po energii, som sa drapla Jarka za ruku. A už sme sa aj púšťali, začínala samba. Dynamický rýchli tanec s krútiacimi bokmi a pohupovaním sa v kolenách. Ja, čo som netušila, či vôbec ešte nohy mám. Začala sa samba.
Pokorne priznávam, že neviem k tomu nič viac napísať. Nepamätám si totiž.
Hneď už aj sme pripravení na chacha. Neviem, ako som odtancovala. Pri rumbe netuším, ako prebiehala. A prišlo paso. Nebudem ďalej napínať. Ja si zo 4-tej kategórie nepamätám prakticky nič. Okrem jediného okamžiku.
Pri akejsi figúre v paso doble, som po otočke stratila pojem o realite. Otočila som sa ku Jarkovi a zrazu tma. Nedokázala som identifikovať, kde som, čo robím a hlavne, nevedela som jeden jediný krok. Ešte som povedala, ja neviem čo mám robiť. Jarko, ja neviem tancovať.
Bože, trvalo to celý prenáramne dlhý čas. Paso končilo. Ja tiež. Jarkovi hovorím, ja to vzdávam, idem z parketu dole. Dnes viem, že nič lepšie, ako v tom okamžiku Jarko povedal a spravil, nemohol urobiť. Povedal, nič také, pokračujeme.
A už zase plačem. Zrazu to všetko zase prežívam. Jive som odtancovala. Z posledných síl som dala do toho všetko, čo som mohla. Zišli sme z parketu.
Nedokázala som sa nadýchnuť, hruď mi zvieral ťažký pocit. Prudko som sa rozplakala. Cítila som sa, že som neschopná, bola som k ničomu. Nedala som to. Sklamala som. Na celej čiare. Všetko vyšlo nazmar. Všetky tie tréningy, tá snaha, obeta, tá trpezlivosť. Všetko je v ťahu. Nedokázala som saspamätať. Nevedela som identifikovať, čo sa to práve stalo. Stále som hľadala odpoveď. Bola som zúfalá a s plno slzami na tvári. Jarko, snažil sa, moc sa snažil všetko utriasť. Navrhol odfotiť sa, ja s uplakanými lícami, červenými očami, rozrušená a neprítomná. Poutierala som sa a nasadila úprimný mierny úsmev. Podarilo sa. Jarino ma ukľudnil. Nedokázala som to však spracovať.
Moja láska, môj tanec, môj životný sen. A ja som zničila to, na čo som sa tak úpenlivo pripravovala. Nie, naozaj, nešlo o medailu. Mne išlo ten pocit, ktorý som získala po druhej kategórii. Bol tak skvelý, fantastický, ten pocit, že som to dala, išlo mi to. nestratila som sa. Jarino bol skrátka na mňa super nadstavený a vo všetkom mi pomáhal. Bol to ten najkrajší pocit, ten moment, pre ktorý som do Prahy chcela. Dám to. Mám na to.
Až do okamžiku, kedy v mojej prioritnej kategórii, kde som sa chystala excelovať, som totálne zlyhala, vybuchla.
Úprimne, dôvody nie sú podstatné. Áno, išli sme tri kategórie po sebe bez akejkoľvek prestávky. Veľa aj na zdravého človeka.
Zlomila som sa.
Popisovať zvyšok cesty domov, ďalší deň či ďalšie chvíle po tejto katastrofe, už ani nie je podstatné. Mne sa zrútil domček, sen sa začal vytrácať a blednúť. Neustále mi tiekli slzy. Tiekli mi aj v nedeľu aj v pondelok.
Spomenula som si na článok, kde som sa stotožnila so Selmou Blair. Herečkou, ktorá je vlastníčkou mojej choroby.
Jej telo to nezvládlo! Odchod Selmy Blair z tanečnej šou bol plný sĺz, skleróza multiplex jej nedovolila pokračovať
Ona pred takýmto fiaskom, ako som zažila ja v sobotu, dopredu ukončila tanečný let´s dance.
Čo všetko sa muselo v mojom tele odohrávať, že mi takto kruto zastavilo môj sen.
Viem, vyslovila som negatívnu energiu, dopredu som zatvorila dvere pred možnosťami. A mozog len zareagoval vo vhodnej chvíli. Mala som sa nadstaviť na boj. Mala som povedať, ja to dám, dokážem to odtancovať.
Mám v duši smútok. Nie, nechcem. Nemôžem pripustiť, že by som skončila ako Selma. A preto som už v pondelok krepčila na parkete.
Idem na to. Tanec je moja cesta.
Leave a Comment