Superbabky na cestách

Opäť sa vám prihováram z opačného konca sveta, Austrálie, kde trávim ako obyčajne našu zimu. Dôvodom sú nielen moja túžba po teple, exotike a cestovaní, ale hlavne moje tri vnučky, ktoré sa tu narodili a žijú tu. Predvianočný čas bol tak ako vždy a všade  viac-menej venovaný tým ľuďom, ale najmä detičkám, ktoré kvôli vážnym zdravotným problémom nemohli tento čas stráviť so svojimi rodinami. Navštívili sme najväčšiu detskú nemocnicu v Sydney, odovzdali im darčeky a boli šťastní, že sme spolu. Ale táto idylka sa rozplynula tak rýchlo, ako rýchlo sa vznietili požiare po celej Austrálii. Situácia bola skutočne vážna a stále neprestáva byť, keďže  február je ešte letným mesiacom s vysokými teplotami a nesmiernym suchom. Bola som veľmi milo, až dojemne  prekvapená, ako každý, doslova každý človek tu pomáhal ako mohol a vedel. Spontánne sa zakladali účty pre jednotlivé postihnuté oblasti, ktoré to potrebovali. A ľudia prispievali od malých, až po státisícové sumy. Mohli ste o tom čítať v našich médiách. Boli zriadené miesta, – na každom kroku, kde sme mohli zaniesť šatstvo a všetko potrebné, čo sa v tej situácii vyžadovalo pre ľudí, ktorí prišlo za pár minút o všetko. Vrtuľníky zhadzovali zeleninu  na vyhorené miesta pre zvieratká, ktoré mali to šťastie, že prežili, len nemali čo jesť. Ľudia jazdili autami do povolených oblastí s fľašami vody, aby napojili koalky a kengurky. Tie televízne zábery boli veľmi smutné. Sydney sa požiare nedotkli. Ale máme tu tony popolčeka a zhorených splodín, ktoré vietor zavial niekoľko sto kilometrov. Niekedy bola viditeľnosť ani nie 50 m kvôli dymu . Všetko sa musí čistiť, len je zákaz používať vodu, ktorej je teraz žalostne málo.

Pôvodne sme mali stráviť dvojtýždňovú dovolenku v oblasti, kde boli najhoršie požiare. Samozrejme, nemohli sme. Zmenili sme plán a odcestovali bližšie k rovníku, do Thajska. Tam všetko zelené, krásne, počasie ako z brožúry cestovnej kancelárie. A tak sme si to užívali. Každodenné kúpanie v mori, thajské masáže, jedlo. Som milovníčka thajskej a indickej kuchyne, tak som ochutnala všetko, čo sa dalo. Ale priznám sa, len jedlo z hotela. Na to „ pouličné“ som si netrúfla . Aby som neporušila svoju dennú rutinu, každé ráno som prešla rýchlym krokom 12 – 15 km po pláži, aby som urobila „ zadosť“ pre svoje zdravie.

Občas ma na balkone večer navštívil taký milučký, 70 cm jašter, vrhol na mňa skúmavý pohľad, či mu neublížim, a odkráčal ďalej.

Púšťanie „ lantern“ bolo našou, a najmä detskou zábavou každý večer, kedy sme potíšku vyslovovali svoje najtajnejšie priania. Čakám, kedy sa splnia.

A aby sme sa nenudili, prišla Jobova zvesť o koronovíruse. Viac a viac ľudí sa začalo zahaľovať rúškami, až ich bol nedostatok.

Prišiel čas návratu domov. Cesta na letisko prebehla v pohode, po cca 2 hodinách nás taxík vysadil pred letiskom. Hneď sme si išli kúpiť rúšky, lenže….všetko vypredané. Takmer všetci pasažieri aj zamestnanci letiska už mali túto ozdobu na tvárach. Pred vstupom do lietadla nám všetkým zmerali teplotu, obhliadli nás skúmavým pohľadom, spýtali sa, či sa cítime fit a mohli sme sa usadiť. A vtedy začala moja najhoršia vzdušná púť, akú som doteraz zažila. A to už mám nalietaných zopár kilometrov. Vedľa mňa sedeli  2 detičky, ktoré celý let vracali. Keď som slušne ich oteckovi poznamenala, že asi veľmi let nemajú radi, len mi so smiechom povedal, že práve naopak, oni si to vždy užívajú, lietajú s nimi kade-tade, ale zrejme niečo chytili na dovolenke. No a naše tri deti tam… Pani predo mnou, s úporným kašľom, až mi jej bolo  ľúto, ale vraj je astmatička. A ďalšiu musela kriesiť posádka, tej bolo veľmi zle a nevedela, z čoho. Ale všetci úspešne let zvládli  a s úsmevom pristáli v Sydney. My sme mysleli pozitívne, nabití slnečnou energiou a presvedčením, že je všetko OK.

Akurát včera som čítala článok, v ktorom som sa dozvedela, že pozitívne myslenie vytvára v tele teplo, ktoré je veľmi dôležité v boji s vírusmi a inou pliagou. Naopak, negatívne myslenie produkuje chlad. Verím tomu. A ešte keby som mala poruke naše slovenské  „pálenô“, bolo by všetko ako mladí hovoria „ totál-brutál“.

Pozdravujem slovenské Superbabky a Superdedkov a s príchodom jari prídem aj ja!

Iveta Malíčková

Vaše komentáre