Stretnutie po 40 rokoch- skutočný príbeh

Ľudové porekadlo hovorí, že láska hory prenáša. Zdá sa, že niekedy prenáša nielen hory, ale aj celé desaťročia. Tie sa prihodili Klárike. Stretla som sa s ňou v mojom bratislavskom byte čírou náhodou. Pripravila som pre moje priateľky „babinec“ a jedna z nich ju priviedla so sebou.

„Nehneváš sa, prišli sme dve,“ ospravedlnila sa priateľka a predstavila nás. Hneď sme sa dali do reči a s veľkým prekvapením sme zistili, že sa už dávno poznáme. Hneď som to zdokumentovala fotografiou z plesu lekárnikov v bratislavskom hoteli Devín.

„Pane Bože, aké sme boli vtedy krásne,“ smiali sme sa. Večer sa vydaril, dievčatá sa rozišli a s Klárikou sme si sľúbili, že sa stretneme. Máme čo doháňať. Človek si myslí, že to, čo zažije on, je to najzaujímavejšie, najsmutnejšie, najkrajšie, slovom naj! Keď sa však započúvate do osudov iných, žasnete, že každý jeden život je hlbokou studňou a stojí za to do nej načrieť.

Keď mi Klárika otvorila svoje srdiečko, neodolala som pokušeniu o nej napísať, lebo podobných osudov je veľa a možno, že aj niektorá z vás sa v ňom nájde.

Rozprávala mi, ako si až na cintoríne, keď pochovala svojho muža uvedomila, aký život vlastne prežila.

„Vieš, stála som tam ako socha. Duchom som bola neprítomná. Keď som prijímala sústrastné slová trúchliacich hostí, so svojimi myšlienkami som bola celkom kdesi inde.“ „Mama, necítiš sa dobre?“ pýtal sa jej syn, keď sa konečne ocitli doma.

„Som v poriadku, neboj sa!“ Nemalo význam zdôverovať sa mu s tým, čo zamestnávalo moju myseľ. Potrebovala som sa vyrozprávať, pomohlo by mi to. On je však mladý a určite by ma nepochopil. To, čo som prežila, nebola prechádzka ružovým sadom, ale vo svete to už tak beží. Zrazu som si uvedomila, že som zostala sama a nebola som si istá, čo si ďalej počnem.

Porozprávala mi aj o svojom detstve. Vraj pokiaľ sa pamätá, detstvo mala pekné. Neskôr sa všetko zrýchlilo. Keď oslavovala šestnáste narodeniny, po prvýkrát sa zaľúbila. Svoju lásku denne stretávala na ceste do školy. Ten mládenec o tom ani nevedel. Navštevoval vyššiu triedu toho istého gymnázia ako ona. Och, ako veľmi sa jej páčil. Ešte aj dnes, po toľkých rokoch, keď privrie oči, si ho vie živo predstaviť. Pri stretnutí sa vždy na ňu usmial, no nikdy ju neoslovil, nikdy sa neprihovoril. A tak len chodili mlčky okolo seba. Keď maturoval, stalo sa čosi nečakané. Jeho chlapčenská trieda pozvala dievčatá z Klárinej triedy na tanečný večierok. A to preto, aby mali s kým tancovať. Potešila sa a rozhodla sa, že urobí všetko preto, aby si ju všimol. Zazrela ho hneď, ako vošla do vyzdobenej sály a hneď aj zbadala, ako sa ku nej približuje. Pre istotu privrela oči, pokým nezačula sladké: „Smiem prosiť?“ Chytila sa podanej ruky a až keď otvorila oči zistila, že sa ocitla v náručí celkom iného chlapca. Obzrela sa, no on len previnilo pokrčil ramenami a stratil sa jej z dohľadu. Od zlosti sa skoro rozplakala. Viac ho už nevidela. Z večierka sa domov vrátila veľmi smutná. Hodila sa na posteľ a v plači zaspala.

„Klárika,“ triasla ňou mama. „Čo to stváraš, celý dom si zobudila! Vykrikuješ zo sna,“ a s dlaňou sa dotkla jej čela. „Dievča moje, veď ty máš horúčku!“

Zavolali lekára a ten prikázal, že musí zostať v posteli. Keď sa po chorobe vrátila do školy, bolo po večierku, po maturantoch a začínali sa prázdniny. Po jej tajnej láske nebolo ani chýru, ani slychu. Márne sa utešovala, že ho niekde stretne a že sa všetko vysvetlí. Viac sa s ním už nikdy nestretla.

Odvtedy žila ako v začarovanom kruhu. Nebola schopná zbaviť sa myšlienky na neho. Dievčaťom bola pekným, chlapci mali o ňu záujem, dvorili jej, ale ani jeden jej nemohol nahradiť toho vysnívaného. Zneľúbila si okolie i mesto a pri prvej príležitosti sa vytratila z mesta práve tak, ako jej mladá láska a po istom čase emigrovala do zahraničia.

V cudzine, ako každý emigrant, prešla viacerými zamestnaniami. Starala sa o deti, upratovala domy, pracovala pri stroji. Navštevovala jazykové kurzy, ale neraz i veľmi skormútená uvažovala, či urobila dobre, že odišla. Asi sa zbytočne unáhlila. Spomienka na prvú lásku, aj keď bola iba platonická, sa za ňou ťahala ako motúz. Čas je však milosrdný, bolesť utíši a pomôže i zabudnúť.

Keď pochovala muža, s ktorým prežila dvadsať rokov, miesto toho, aby smútila, jej myseľ zaplavili spomienky na minulosť. Kde sa zoznámila s manželom?

Bolo to ešte v začiatkoch jej emigrácie. Pracovala v istej továrni a aby si privyrobila, chodila po večeroch upratovať kancelárie. Raz, keď dokončila upratovanie, na chvíľu si sadla za stôl. Pohľadom sa dotkla kopy papierov s popísanými matematickými výpočtami. Doma pracovala v učtárni, čísla mala rada, v matematike bola vlastne dobrá ešte v škole. Zrazu zazrela nedoriešený príklad. Usúdila, že ten, čo ho počítal, si s príkladom nevie rady. Len tak zo zábavy sa pustila do jeho riešenia. Natoľko ju zaujal, že zabudla aj na čas. Vonku už svitalo, keď jej porovnávací výpočet vyšiel. Vau! Potešila sa. Ešteže som nezabudla počítať!

Ale radosť rovno nad jej hlavou prerušil mužský hlas.

„Čo tu robíte, pani?“

Zľakla sa, odskočila, akoby ju had poštípal a koktala ospravedlnenie. Hlupaňa, ešte prídem o robotu. Muž sa nahol nad papiere a zrakom preletel výpočet. Zvrtla sa ku dverám, aby sa vytratila.

„Počkajte, pani, pani, ako sa voláte?“

„Klára,“ vydýchla.

„To ste vy počítali?“

„Áno,“ priznala sa previnilo. „Prepáčte…

„Aké prepáčte! Ďakujem vám! Vy ste anjel! Priskočil k nej a dobre že ju od radosti neobjal. Vyriešili ste nevyriešiteľné. Už týždeň sa s tým mordujem. Kto vlastne ste? Aké máte vzdelanie? Nestojte ako svätý za dedinou.Prosím, sadnite si sem a podal jej stoličku.

Táto náhoda zmenila jej život. Sen, že si raz nájde prácu, ktorá ju bude tešiť a že sa na ňu budú pozerať zdola a nie zhora, bol tu a bol dosiahnuteľný. Sny sú predsa na to, aby sa plnili. Čo nasledovalo potom, bolo ako snehová lavína. Ešte v ten deň ju riaditeľ firmy a pán, ktorý ju odhalil, vyspovedali. Zaujímalo ich kto je, odkiaľ prišla a nadmieru spokojní s jej vedomosťami jej navrhli nové pracovné zadelenie. Odporučili jej rozlúčiť sa s upratovaním, potrebujú ju v práci na novom projekte a tam bude môcť rátať donekonečna.

Bol to neočakávaný a obrovský skok v jej živote. Robila prácu, ktorá ju tešila a dosiahla postavenie, o akom ani len nesnívala. Po nejakom čase muž, ktorý ju objavil, prekvapenú Kláru požiadal o ruku. Bol vdovec a mal malého syna. On potreboval životnú partnerku a jeho syn matku. Bez váhania sa za neho vydala a stala sa matkou bez toho, že by porodila. Manžel, výborný odborník a pekne urastený muž, sa ženám páčil. Dozvedela sa, že vo firme bolo niekoľko nádejných kandidátiek na sobáš. No ona to vraj vyhrala. Dodnes jej nejde do hlavy, prečo vyhrala. Nikdy ozajstnú lásku neprežila, hoci dúfala, že sa časom dostaví. Nedostavila sa. Mala partnera a žila tak, aby plnila všetko, čo jej bolo uložené a čo sa od nej očakávalo. Čo cítila, alebo či bola spokojná v osobnom živote, to nikoho nezaujímalo. Ani manžela. Vyhovovalo mu, že bola výbornou hostiteľkou, že ho vzorne reprezentovala a že bola dobrou matkou jeho syna. Práca ju bavila, v kolektíve bola obľúbená a život bežal ďalej. A teraz akoby sa všetko zastavilo. Aj čas.

„Mama, dnes ma nečakaj, idem s partiou na hory,“ vyrušil ju zo spomienok syn a zabuchol dvere. V dome nastalo ticho, ale jej to vyhovovalo. Bola rada, aspoň si môže pokojne usporiadať svoje myšlienky. Doteraz v živote robila všetko tak, aby bol každý spokojný. Odteraz je rad na nej. Odteraz bude myslieť aj na seba. V kariére dosiahla všetko, čo chcela, životu dala, čo od nej žiadal, len jej túžby sa nenaplnili. Videla kus sveta, ale poznala aj prácu a povinnosti. Už sa nebude vyhýbať spoločnosti. Privíta každú príležitosť.

A tak sa ocitla aj na dnešnom silvestrovskom večierku. Pretancovala celý večer, o tanečníkov núdzu nemala. Báječne sa bavila. Zrazu sa pri stole pristavil čísi známy, aby sa zoznámil s ostatnými. Prišiel rad aj na Kláriku. Obzrela sa a pri pohľade na tohto muža jej do tváre vstúpila horúčava. Úsmev zmrzol a hlas zlyhal. Vstala a bez slova vybehla na terasu. Mrazivé ovzdušie silvestrovskej noci ju osviežilo a vrátilo do prítomnosti.

„To nie je možné!“ To sa mi len sníva, asi mám halucinácie.“ Srdce jej búšilo ako na poplach a tislo sa až kdesi do hrdla. „To nemôže byť on! On, jej prvá, jediná, neskutočná láska. Tento má šediny, na tvári má vrásky, ale úsmev a oči? Tie neklamú! Čo ak sa zbytočne vzrušujem? Tuším som viac vypila.“

Z myšlienok ju vyrušil dotyk a slová:

„Smiem prosiť Klárika? Dúfam, že dnes mi vás nikto nevezme.“ Opatrne sa otočila.

„Vy sa na mňa ešte pamätáte?“ jachtala. „Bolo to tak strašne dávno!“

„Časovo máte pravdu, ale v myšlienkach ste často boli v mojej blízkosti.“
“Celý svoj život som na vás myslela,“ vydýchla.

„Cítil som to. Asi preto som tu.“ Nežne sa dotkol jej lakťa a vyviedol ju na tanečný parket.

„To nebol tanec,“ so slzami v očiach sa mi spovedala Klárika. „To bol stokrát vysnívaný sen, ale bála som sa, že sa z neho prebudím. Nezniesla by som ťarchu lásky, ktorá ma tak zrazu prekvapila.

Po tanci sa nepozorovane vytratila a odišla domov. Obávala sa, že by pred ostatnými odhalila svoje city. Pri tanci jej sľúbil, že jej zajtra zavolá.

Prečo nie? Deň čakať vydrží. Čakala štyridsať rokov, jeden deň predsa nemôže byť večnosťou… ale aj môže….

Kamila Kay Strelka – Kanková

Vaše komentáre