Staršia žena – mladší muž, môže to fungovať? Príbeh s prekvapivým koncom

Manžel mi zomrel a odrastené deti ma už takmer nepotrebovali. Cítila som sa  prázdna a opustená. Pracovala som v jednej farmaceutickej firme.  Cítila som, ako starnem. Mala som už po päťdesiatke, ale pripadala som si na sedemdesiat. Prišiel k nám mladý pekný kolega a šéf ho pridelil ku mne, aby som ho zaučila. Raz sme museli v práci zostať dlho do noci. Potrebovali sme dokončiť pokus, ktorý sa nedal prerušiť. Ivan sa zrazu rozhovoril. Povedal mi o svojich rodičoch, o tom, že bol vymodlené dieťa, ako  mama po pôrode zomrela a vychovával ho len otec s babkou. Ako veľmi ju miloval, pretože ho dokázala pohladiť, čo otec nikdy neurobil.  V tej chvíli mi ho bolo strašne ľúto. Pripadal mi ako vtáčatko vyhodené z hniezda, ktoré túži po ľudskom teple. „Viem, čo to je, pred dvomi rokmi mi zomrel manžel.  „Ste skvelá, žena, ďakujem,“ povedal. „A vieš čo, tykajme si. Vyzerá to, že u mňa v kancelárii zostaneš natrvalo. Som Anka.“ „Ivan,“ podal mi ruku a priateľsky sme sa pobozkali. Tykanie sme zapili vínom, ktoré som mala pre všetky prípady nachystané medzi šanonmi a domov sme išli až hlboko po polnoci.  A tak sa začala naša láska. Vedelo o nej  len niekoľko našich najbližších známych a tí nám ju zo srdca želali. Všetci mi tvrdili, ako som omladla, že vyzerám výborne. Veď prečo nie? Po rokoch som sa zase cítila plná sily, mala som radosť zo života.

Boli to azda najkrajšie mesiace v mojom živote. Vo svojich citoch som sa však musela trošku krotiť, aby som nebola sklamaná, keď si raz Ivan bude chcieť založiť rodinu a nájde si mladú nevestu. „Má právo na život, nesmiem mu brániť,“ donekonečna som si opakovala, keď sme v jednej posteli zaspávali. Tá chvíľa prišla, ale vôbec som na ňu nebola pripravená. Prežili sme spolu úžasných desať rokov, za ktoré Ivanovi nikdy neprestanem byť vďačná. Obaja sme začali tušiť, že nás vzťah nemá perspektívu. To zistenie trošku bolelo, ale rozišli sme sa ako priatelia. Ivan sa oženil. Jeho ženu poznám. Dokonca ma poprosil, aby som mu bola na svadbe svedok. Keď sa im narodila malá Emka, išla som za kmotru. Takže nakoniec som im robila náhradnú babičku. Pripadá vám náš príbeh bláznivý a nenormálny? Ale prečo? My sme boli a dúfajme, že aj sme šťastní. Potrebovali sme jeden druhého. Keby nebolo Ivana, asi by som už dávno posedávala s babkami na lavičke pred panelákom. Takto zase viem pre koho a prečo žiť. Zrazu mám tri deti. Mladí sa práve chystajú na dovolenku a adoptívna babička Anka postráži Emku. A verte, že rada.

Foto Pexels

Vaše komentáre