Stále rozdáva dobrú náladu, ale v živote si prešla všeličím! Marcela Laiferová, teraz s novým účesom.

V sedemdesiatych rokoch bola idolom žien i mužov.  Seriózna študentka medicíny a zbožňovaná hviezda populárnej hudby. Racionálne uvažujúca žena a romantička, neustále sa vznášajúca kdesi na nadýchanom obláčiku. „Niekto prežije život ako prechádzku ružovou záhradou, čo ale nebol môj prípad. Bola som prinútená naučiť sa žiť,“ priznala sa novinárom Marcela Laiferová. „V živote som si prešla všeličím, ale dúfam, že to vo mne nezanechalo hlboké stopy.“

Marcela Bujnová sa narodila 14.7.1945 v Petroviciach pri Žiline. Ako jediná dcéra s tromi bratmi sa Marcela neustále snažila vyrovnať sa súrodencom vo všetkých nezbedníctvach, takže rozprávanie, čo všetko vyviedla, by vraj bolo veľmi dlhé.  Už v útlom detstve sa začali prejavovať jej umelecké gény a tak si z plného hrdla pospevovala na ulici pred domom. Matka, ale bola radikálne proti, aby z nej bola cirkusantka a zo začiatku po tom netúžila ani Marcela. Oveľa viac ju totiž lákala medicína.

Prvýkrát sa zamilovala už v pätnástich rokoch do gymnazistu, s ktorým otehotnela ešte pred maturitou.   Vysnená svadba ale potom nakoniec dopadla úplne inak, lebo nikdy spolu nežili a rozviedli sa hneď po narodení syna Stanislava. Marcela, ktorá už na gymnáziu spievala na Čajoch o piatej, napriek tomu zamierila do Bratislavy na Lekársku fakultu. A po celý čas vystupovala aj so študentskými kapelami. Na jednom koncerte v Horskom parku ju objavil známy hudobník Braňo Hronec a ponúkol jej duet s Janou Belákovou v skladbe Lampy už dávno zhasli. Písal sa rok 1965  a pieseň talentovanú medičku vystrelila medzi najväčšie hviezdy hudobnej scény.

Druhého muža, ktorý mimoriadne ovplyvnil jej kariéru poznala, keď sa uchádzala o angažmán v Tatra Revue. Bol to Jaroslav Laifer. Mali veľa spoločného. Aj on vyštudoval medicínu, ale bol uznávaným , hudobníkom a dirigentom. Bola to láska ako remeň, čoskoro sa vzali a Marcela sa netají tým, že bol jej osudovým mužom. Práve vďaka nemu začala okrem klasického big beatu spievať aj jazz a evergreeny a už v roku 1968 sa zrazu stala v ankete časopisu Populár speváčkou roku. Šťastie po jeho  boku však trvalo len veľmi krátko. Rok 1970 sa pre ňu stal zlomovým a mimoriadne tragickým. Mala 25 rokov, práve končila medicínu, keď manžel musel ísť na operáciu žalúdka. Dopadla katastrofálne. Môj vzťah k doktorovi Laiferovi bol úžasný. Bol veľkou osobnosťou. Ovplyvnil moje rozhodovanie a chovanie, bol to môj absolútny Boh. Stratila som v ňom niekoľko milovaných ľudí,“ priznala Marcela s odstupom času. Život bez manžela si vôbec nevedela predstaviť.

Iba dva mesiace po Laiferovej smrti mala vystúpiť na Bratislavskej lýre s piesňou Slová a Marcela sa stala prvou Slovenkou, ktorá získala Zlatú lýru. Nasledovali ďalšie úspechy v zahraničí, zabodovala v Rio de Janeiru, v Drážďanoch, v Bulharsku a získala aj Zlatú palmu na Malte. „Keď som v La Valette išla po ulici, ľudia na mňa volali čau, Marcela! Dostala som ponuku na mesačné turné s Toto Cutugnem (talianska hviezda populárnej hudby 70. rokov – pozn. red.), ale ministerstvo mi povedalo, že sa musím vrátiť domov a po dvoch týždňoch by som mohla znovu vycestovať. Ale to turné sa začínalo hneď po festivale, bola to vlastne aj odmena pre víťaza. Musela som sa vrátiť domov, keď som v zahraničí nechcela zostať, pretože potom by už návrat nebol možný,“ zaspomínala, ako vtedajší režim pribrzdil jej rozbehnutú zahraničnú kariéru. Aj tá domáca nakoniec dopadla veľmi dobre, na slovenskej populárnej scéne  Marcela úspešne žiari už vyše pol storočia.

Po Laiferovej smrti bola presvedčená, že už nikdy nebude milovať, o štyri roky neskôr jej ale osud poslal do cesty športovca Ladislava Zacharidesa. Zoznámili sa pri nakrúcaní jeho televízneho programu a pretože Marcela nikdy neverila na lásku na prvý pohľad, s ním ju vraj zažila. Prežili spolu krásne roky a aj keď sa nakoniec rozviedli, naďalej spolu bývali. „Mali sme sa radi, rozvodom sme len chceli zalepiť ústa ľuďom o jej minulosti, ktorí ničili ich vzťah hlúpymi rečami. “ Štvali nás proti sebe a obťažovali,“ vysvetlila speváčka. Keď si ho potom vyhliadla nevyliečiteľná Parkinsonová choroba, láskyplne sa o neho starala a zostala s ním až do jeho smrti.  „Negatívne veci si nepripúšťam, keď sa mi niečo nedarí, neutápam sa v tom… takže som šťastný človek,“ hovorí. Šťastie nie je náhoda. Často stretne veľmi šťastného človeka, ktorý nemá peniaze ani majetok. A opačne, často som sa stretla s veľmi bohatými ľuďmi, ktorí neboli šťastní. Existujú tipy ľudí, ktorí nedokážu byť šťastní, lebo majú veľmi vysoké nároky na okolie a osud. Šťastie sa začína v nás!

Spracované podľa Kafíčko s Norom, televízia Senzi

Zdroj foto   Noro Mészáros

Vaše komentáre