Aktuálne Vaše príbehy 

Spoveď Lenky, pacientky so schizofréniou

Z budúcnosti nemám strach…

Lenka, 36, je umelkyňa, hlboko spirituálna osoba, priam étericky a krehko pôsobiaca, ktorá sa naučila bojovať so schizofréniou najmä vďaka svojej viere. Nemá z ničoho strach, a napriek svojej krehkosti z nej srší nevídaná sila ducha a vôle. Maľuje hlavne pre radosť, ale darí sa jej obrazy aj vystavovať a predávať…

Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že sa s vami niečo deje?

L: Prejavilo sa to pred 10 rokmi v Los Angeles v USA. Bola som vtedy zamilovaná do jedného chalana, jedla som len surové ovocie a zeleninu a veľa som maľovala. V podstate som bola na maľovanie dosť upnutá. A mala som pocit, že to ako s maľovaním, tak aj so stravou preháňam…Maľovanie ma jednoducho bavilo, ale bola som ním manicky posadnutá, a je pravda, že to mi to prišlo trochu zvláštne. Ďalej sa mi začali objavovať záblesky pred zavretými očami, vyzerali ako také zlaté motýliky… A potom som začala byť paranoidná, počula som hlas, ktorý o mne hovoril v rádiu alebo z reštaurácie naproti na druhej strane ulice.  Ďalej som mávala pocity, akoby som splývala s podlahou, aj keď toto sa mi páčilo. Vzhľadom na to, že som veriaca, vnímala som tieto vnemy ako diabla, ktorý do mňa cez moje predstavy vstupoval, čo bolo pre mňa veľmi nepríjemné…

Ešte ste si ale nepripúšťali, že by to mohlo byť ochorenie…

L: Nie, ale postupom času som si začala som uvedomovať, že to graduje a rozvíja sa, pretože som začala byť akoby „mimo“. Tieto nepríjemné predstavy sa začali objavovať neustále, trvali celé hodiny v kuse… Napriek tomu som im nevenovala až takú pozornosť, ako napríklad paranoji, ktorú som zažívala na koncertoch. Tam som mala pocit, akoby sa na mňa všetci ľudia pozerali,  viac si ma všímali. A ja som nevedela, prečo si ma viac všímajú, z čoho to vzniká… Aj vďaka tomuto som začala vnímať, že sa so mnou niečo zlé deje.

Hneď po tomto  zistení ste však nešli domov, do Českej republiky, rozhodli ste sa ešte pobudnúť v Amerike…

L: Áno, najskôr som sa presťahovala do San Francisca, myslela som si, že pred tým utečiem. Tam sme s kamarátmi Čechmi a Slovákmi bývali v jednom dome na okraji San Francisca, a cítila som sa tam akoby pod ochranou. Všetko sa zhoršilo až v dobe, kedy som sa opäť presťahovala, tentoraz k jednej pani, ktorá bola ľudová liečiteľka. Nechala som si od nej veštiť, čo bola chyba, pretože som tak dala priestor zlu, aby do mňa vstúpilo. Môj stav sa rapídne zhoršil a ja som vedela, že musím ísť domov…

Ako vyzeral váš návrat domov?

L: Keď som prišla, a ocino sa na mňa prvýkrát pozrel, nebolo to príjemné. O mojom stave ho totiž vopred informovala pani liečiteľka z Ameriky, ktorá mu povedala, že som mentálne postihnutá. Jeho pohľad na mňa bol jednoducho škaredý. Vždy ma mal rád, bola na mňa upnutý a potom som ho takto sklamala. Teraz sa na mňa už našťastie usmieva, má obmäkčené srdce… No a po návrate som bola hneď hospitalizovaná v psychiatrickej nemocnici, diagnostikovali mi paranoidnú schizofréniu. V blázinci to bolo pre mňa veľmi nepríjemné, snažila som sa čítať Bibliu, pretože ma zaujíma a dáva mi do života pokoj. Pokoj v boji s chorobou. Vlastne aj v každodennom živote mám taký pokoj, nikam sa neponáhľam, neupínam sa materiálne veci či slávu… To ma drží pri živote, vďaka tomu som sa úplne nezrútila. Ale v blázinci to bolo pre mňa nepríjemné, mala som tam zlé stavy, myslím, že mi pobyt v tomto zariadení vôbec neprospel. Ja potrebujem slobodu…

Psychiatrická liečebňa je taká rigidná, nebolo by lepšie napríklad keby liečba bola vedená viac komunitným spôsobom…?

L: Áno, aj tie sestričky boli veľmi prísne, koľkokrát som počula, ako nás ohovárajú, robia si z nás srandu..

To je hrozné…

L: A neboli moc ochotné, až na jednu, ktorá bola tiež veriaca a rozprávala sa so mnou a modlila sa za mňa. U nej som cítila veľké porozumenie…

Ja by som sa ešte vrátila k tomu, ako ste sklamali otca, keď ste sa vrátili z Ameriky… Mohli by ste mi k tomu povedať niečo viac?

L: Je pravda, že som za to nemohla, že som ochorela a on sa s tým asi nevedel  žiadnym spôsobom vyrovnať. Bral to ako sklamanie, pretože je tiež veľmi citlivý…a ja som po ňom.  Asi si hovoril, prečo práve moja dcéra?

Pamätáte si, kedy vám prvýkrát povedal lekár oznámil, že máte schizofréniu, aká bola prvá reakcia na túto diagnózu?

L: Ja som to zaprela, lebo som vedela svoje. Som dosť tvrdohlavá. Hovorila som si, nech si hovoria čo chcú, že viem svoje…že je to diabol… Vtedy som ani nebrala lieky, pretože mi nerobili dobre na žalúdok. Teraz už ale viem, že je potrebné s lekármi spolupracovať, vyplatí sa to. Moja lekárka je navyše dobrá.. V súčasnosti beriem injekcie, ktoré našťastie nemajú vedľajšie účinky.

Takže teraz sa cítite lepšie?

L: Cítim sa určite lepšie, okrem liečby k tomu prispieva aj to, že bojujem s chorobou už dlhšiu dobu, že mi viera dodáva úľavu, a že mám tam, kde bývam, svoj pokoj.

Stalo sa vám, že vás niekto kvôli vášmu ochoreniu vyčleňoval zo spoločnosti?

L: Kedysi si odo mňa ľudia v električke odsadávali…Asi bolo na mne vidieť, že som chorá… Teraz už tieto problémy nemám, možno aj vďaka tomu, že sa liečim, a že mi v tom pomáha viera.

Čoho sa najviac bojíte?

L: Ja sa asi nebojím ničoho…teda možno pavúkov (smiech). Ani z budúcnosti nemám strach, pretože som našla pokoj vo viere. Ja svoju chorobu beriem ako požehnanie, pretože som sa vďaka nej začala viac venovať Bohu. Predtým som síce bola veriaca, ale nevenovala som sa tomu až tak, nečítala som si ani Bibliu, nemodlila som sa… Strach nemám asi aj vďaka tomu, že som bola už aj na ulici, bývala som u rôznych kamarátov, nemala som čo jesť, prešla som si závislosťou na drogách a maľovaní, ľudským odmietaním. Teraz už nie som závislá na ničom, maľujem pre radosť druhých ľudí, a svoje obrazy často rozdávam.

Máte radu pre ostatných pacientov, ako zvládať život so schizofréniou?

L: Nech si nájdu zmysel života – ja ho mám vo viere. A tú mi zase dalo všetko to, čím som si prešla. Bez toho by som mala asi aj depresie.  Beriem to jednoducho tak, že som si tým musela prejsť, aby som sa niečomu naučila, aby som sa trochu zmenila…

Čo by ste si najviac priali?

L: Ja by som si najviac želala, aby ocino uveril. A to isté by som si želala aj pre maminu.

Máte nejaké prianie aj pre seba?

L: Pre seba mám prianie, aby som došla do nejakého cieľa. Priala by som si ďalej maľovať, tvoriť, úplne sa zbaviť cigariet, nebyť v pokušení zobrať drogu – aj keď závislá už nie som, priala by som si nikdy v živote toto pokušenie nemať.

Ako ste vnímali kauzu s pacientkou, ktorá v Českej republike pre časom zabila študenta?

L: Ja by som to neurobila, ale ani ju by som asi nesúdila. Určite by som jej nedávala doživotie alebo iný trest. Skôr by som sa jej snažila pomôcť, nejako ju liečiť, aby sa to neopakovalo. Pretože kto vie, čím si práve prechádzala, keď to urobila…

Foto: Lenkin autoportrét a maľba

O schizofrénii

Schizofrénia je psychotické ochorenie, ktoré sa prejavuje poruchami myslenia (bludy), vnímania (halucinácie), chovania a zmenami osobnosti. U postihnutých touto chorobou dochádza ku strate kontaktu s realitou. Pacienti si vytvárajú vlastný svet, predstavy a súvislosti, ktoré nie sú reálne. Často si  neuvedomujú, že sú chorí a nevedia, že im môže pomôcť včasné odhalenie ochorenia a moderná liečba. V súčasnosti sa okrem liečby pomocou tabletiek často využívajú aj dlho pôsobiace injekcie. Pri kontinuálnej liečbe môže väčšina pacientov žiť plnohodnotný život.  Ochorenie sa vyskytuje u 0,8% – 1,5% populácie u mužov aj žien.

 

 

 

 

Vaše komentáre

Superbabky odporúčajú nasledujúce články