Som šťastná, že som mohla cestovať

Za dcérou a vnučkou až na ostrovy blaženosti – súostrovie Havaj

Väčšina ľudí chce dovolenku tráviť tam, kde je slnko, teplo a more. Toto všetko som mala tridsať rokov pod oknami nášho apartmánu, keď sme ešte žili na Floride. Atlantický oceán ohrieval golfský prúd, pláže, ktoré neboli preplnené turistami. Preto som radšej išla tam, kde som ešte nebola. Chcela som spoznávať život ľudí v iných krajinách. Do istej mieri mi v tom išlo v ústrety povolanie mojej dcéry plukovníčky amerického letectva Dr. Evy Strelka Jenkins. Na jednej strane veľmi zaujímavé, kde – kto by jej ho mohol závidieť, ale na druhej strane mimoriadne namáhavé aj preto, že sa s rodinou často sťahovala.

Napriek tomu jej život bol neskutočne zaujímavý. Úžasnú výhodu som mala aj ja. Vďaka svojej dcére som sa dostala aj tam, kam by som za normálnych okolností nemala šancu.  Tak som precestovala mnohé štáty  Ameriky, Karibské ostrovy, Taliansko, Mexiko, Japonsko a v pamäti mi najviac utkveli Ostrovy blaženosti, ako nazývajú Havajské ostrovy. Musím sa však priznať, že po nekonečne dlhom a dosť únavnom lete, zo Slovenska na druhú polovicu zemegule, cesta trvala skoro 3o hodín aj s prestupovaním, som sa potrebovala poriadne nadýchnuť. Veď som sa ocitla na ostrovoch, o ktorých reklamy  hlásajú, že sú rajom na zemi. Je to pravda. Pohľad a pocity boli úžasné. Každý kúsok ostrova vytŕčajúceho v strede Pacificu medzi Japonskom a Amerikou bol úžasný. Všetka tá krása akoby mi brala dych.

Prekvapilo ma i hlavné mesto Honolulu na ostrove Oahu.

Jeho elegancia, výškové budovy, hotely, obchodne centrá a pláž Waikiki. Nádhera. Bola som však prekvapená, že táto vo svete slávna pláž je taká uzučká, že  príval vĺn doslova obmýva brehy mesta. Dočítala som sa, že tu kedysi bola len neúrodná, vodou presiaknutá bažina, ktorú odvodnili a postupne tu postavili mesto Honolulu, v ktorom dnes žije skoro milión obyvateľov. Povestné obrovské vlny zmývajú piesok z pláže a tak každoročne ju musia zapĺňať novým. Z ničoho nič sa vody Pacificu rozkývajú a  obrovské vlny dosahujú aj niekoľko metrové výšky, na ktorých sa kĺžu tí najodvážnejší „surferi“, majstri tohto jedinečného športu.

Toto neskutočne krásne, ale aj nebezpečné kĺzanie sa na vlnách priťahuje do týchto končín odvážnych mužov z celého sveta. Jedinečná pláž Waikiki je plná turistov, obyčajných ľudí, ale stretnete tu aj najslávnejšie hviezdy hollywoodskeho neba. Dokola sú moderné hotely skvelých architektov. V reštauráciách ponúkajú neodolateľné lahôdky. Takmer v každom hoteli sa deň čo deň konajú večery hawaiiskej hudby a tanca Luau, je a pije sa podľa starodávnej havajskej tradície. Pochopiteľne aj počasie je tu dôležitým faktorom. Teplo až horúco, zmierňuje od mora povievajúci chladivý vetrík, ktorý spríjemňuje na ostrove život.

Všetky havajské ostrovy sú vulkanického pôvodu, porastené tropickou zeleňou, Najkrajšie sú obrovské stromy, ktoré pripomínajú kytice plné rôznofarebných kvetov. Domorodci z nich viažu kruhové vence, ktoré turisti milujú. Krášlia ich ramená, vlasy či zápästia rúk. Z kvetov sa šíri vôňa a opäť vôňa, na ktorú si veľmi rýchlo zvyknete, lebo vás sprevádza všade, kde sa len obrátite. Je to vlastne ich jedinečné Aloha – vítanie. Na Hawajských ostrovoch žije asi 26 národnosti, s najrozličnejším vierovyznaním, odlišnou kultúrou, zvykmi. Prezrádza to ich oblečenie, farba pleti, výraz tváre i očí. Tieto etnicky odlišné skupiny si dodržiavajú svoje tradície v jedle, v prejave, v zábave i v jazyku. Priateľsky nažívajúcu zmiešaninu národov by ste ťažko inde našli. Každoročne si usporadúvajú veľké oslavy raz Číňania, raz Japonci, inokedy Mexičania, Američania, či obyvatelia z Indonézskych ostrovov, dokonca Nemci, ale i Mongoli. Pravda, našla som tam, aj nie veľkú skupinku Slovákov.

Ale teraz by som vám chcela priblížiť niečo, čo ma z celého môjho pobytu na Hawaijských ostrovov najviac oslovilo. V škole, kam chodila moja vnučka Katarínka, práve oslavovali svoj „heritage“ teda korene, odkiaľ potomkovia detí tejto školy pochádzajú.

Tak sa žiaci dozvedeli históriu mnohých krajín, o ktorých azda ešte nikdy nepočuli. Predstavte si, že žijú v strede obrovského oceánu a ich korene siahajú na opačný koniec sveta. Aj triedna pani učiteľka je pôvodom Japonka a myšlienka na túto malú slávnosť vznikla v jej hlave. V Katkinej triede bolo z dvadsiatich žiakov až osemnásť s koreňmi z rozličných kútov sveta. Ale asi najlepšie to vyjadrila moja vnučka:

„Vieš babi, mám dve najlepšie kamarátky. Jedna je Mexičanka, hovorí po španielsky, druhá je Japonka, hovorí po japonsky a ja som Slovenka a hovorím po slovensky. Ale všetky tri sme sa narodili v Amerike a sme Američanky. V škole rozprávame a učíme sa po anglicky a žijeme na Havaji.“ Náhoda? Ani by som nepovedala. Dnes je to už na svete tak. Deti v škole pripravili nástenky, priniesli výšivky knihy a dokonca sa obliekli do krojov krajiny svojich predkov. Katarínka trávila prázdniny už niekoľko rokov za sebou na Slovensku. Jej mama, naša dcéra Evka sa narodila v Bratislave. Bola som hrdá, keď sa na túto slávnosť obliekla do slovenského kroja a takto vyparádená prestavila naše Slovensko.

Na exotickom Havaji som aj vďaka tomu zažila naozaj vzácne chvíle. Vychutnávala som si všetko, čo mi ostrovy ponúkli. Potešila som sa s deťmi, vyskúšala vlny Pacificu, ochutnala exotické jedlá, nadchla sa nádhernou prírodou, pocítila srdečnosť jej obyvateľov.

Pripravila: Kamila Kay Strelka