So svojimi modelmi vyhrávala súťaže na najvýznamnejších veľtrhoch módy. Magdaléna Brellošová
Byť 25 rokov vdovou a sama na všetko, tak dnes nechápem, ako som to mohla zvládnuť. Ešte som si robila vodičák, musela som zrekonštruovať náš 120 ročný dom, postarať sa o budúcnosť svojich detí, o domácnosť a samozrejme zabezpečiť chod firmy, mať zodpovednosť za ľudí tiež nie je jednoduché. Najväčšiu radosť mám z mojich detí, ktoré mi nikdy neurobili hanbu a dobre sa v živote zapísali. Sú pracovité a zodpovedné.
Takto začala svoje rozprávanie pani Magdaléna Brellošová. Prišli sme na to, že sme sa stretávali kedysi dávno, keď sme robili ešte svoje pôvodné povolania. Bolo to na výstave Trenčín mesto módy, kde som ja chodila ako televízna redaktorka (Libuša Sabová, pozn. redakcie) a pani Magda so svojimi modelmi, lebo pracovala ako módna návrhárka pre Odevné závody v Prešove.
Ako sa vtedy tvorila móda?
V tomto období bola práca návrhárov často obmedzovaná z viacerých strán. Ľudia, ktorí nám návrhy schvaľovali, o módnych trendoch veľa nevedeli. Mnohokrát som ich musela presviedčať. Ďalšou prekážkou boli materiály, ktoré sa do výroby dostali takmer o dve sezóny neskôr. Prekážka bola aj zo strany nákupcov. Tí boli konzervatívni a pre módne veci sa rozhodovali neskoro. Takže sme boli opäť na chvoste. Jednoducho táto celá obrovská mašinéria fungovala veľmi ťažkopádne. Doplatil na to náš trh, naši zákazníci. Návrhári na tom vinu absolútne neniesli. Práve naopak boli sme bezmocní a veľmi nás to mrzelo. Myslím, že hovorím za všetkých návrhárov z odevných podnikov v celom vtedajšom Československu. Najradšej som robila modely na súťaže. Získala som Zlatú Fatimu v Trenčíne, Zlatú medailu v Liberci, Zlatú stuhu na Intermóde v Brne. Stále som túžila navrhovať a realizovať svoje modely nezávisle a bez všetkých tých prekážok, ktoré som spomenula. Už za hlbokého socializmu som mala vymyslenú svoju značku Design Brell a neskôr to bol aj názov mojej firmy. No všetko sa mi vtedy zdalo ako utópia.
Druhé obdobie mojej návrhárskej činnosti začalo v roku 1992. V OZKN som dala výpoveď a založila som si svoju firmu Design Brell. Veľmi ma v tom podporoval môj manžel, ktorý pracoval so mnou , ale žiaľbohu len 5 mesiacov. Náhle zomrel a ja som zostala vo veku 39 rokov na všetko sama. Mala som zamestnaných 25 ľudí, úver a predo mnou cesta do neznáma. Samozrejme dve deti, o ktoré som sa bez cudzej pomoci musela postarať.
Pri mojej návrhárskej činnosti ma nikto a nič neobmedzovalo. Mohla som si nakúpiť materiály zo zahraničia. Sústredila som sa na výrobu ťažkej dámskej a pánskej konfekcie. Poznala som vtedy československý trh. Robili sme malé série v širokej farebnej škále, čo vo veľkom podniku bolo nemysliteľné. Boli to výlučne moje modely. Žiadna práca vo mzde. Musím povedať aj to, že v tak malom podniku som všetko robila sama. Od návrhu až po predaj. To znamená, že človek musel byť návrhárom, technológom, zásobovačom, odbytárom, ekonómom, ale i psychológom. Módnosť a kvalita boli na prvom mieste. Naše odevy pod značkou Design Brell, sa predávali od Karlových Varov po Michalovce. Bolo to úspešné obdobie môjho podnikania. Neskôr sa to zhoršovalo. Pomohlo k tomu rozdelenie Československa, colnice, ktoré komplikovali obchod, na trhu sa objavovali stále častejšie ľudia, ktorí neplatili faktúry a vymožiteľnosť práva bola nemožná. Žili sme vtedy v takom štáte. Neskôr prišli ďalšie prekážky. Malý trh, veľa tovaru a veľké podniky naučili obchodníkov dávať tovar do tzv. komisu.
Pre malé firmy to bolo neúnosné. Mnohí obchodníci si svojvoľne dávali na komisionálny tovar obrovské marže. Ba mnohí tovar predali a faktúry nezaplatili. Jednoducho nemorálni ľudia mali zelenú. Povedala som si, že na podvodníkov robiť nebudem. Mať na starosti 25 ľudí bolo pre mňa vtedy už neúnosné. Dostali všetci odstupné a rozišli sme sa v dobrom. Neskôr som si v Prešove zriadila módny salón Tiež pod názvom Design Brell. To ma aj viac bavilo ako výroba. Mala som krásne materiály, dobré nápady a zistila som, že ma to viac napĺňa. Nechala som si len 3 krajčírky. Predstavte si, že vošla dáma, ja som si ju dobre všimla, uvarili sme si kávičku a ja s ceruzkou v ruke som jej pohotovo vymyslela niekoľko modelov vhodných pre ňu. Model musel byť taký, aby vylepšil prípadné nedostatky jej postavy. Vybrali sme farby, materiály, zobrali miery a začalo sa tvoriť.
Mala som veľmi šikovné krajčírky, ktoré som si vychovala na svoju ruku. Salón mal veľmi dobré meno a chodievali k nám dámy nielen z Prešova, ale i z Košíc, z Bratislavy a dokonca aj z Olomouca. Niektoré sem chodievali na kongresy, niektoré tu učili na vysokých školách a využili naše služby.
Dodnes mi mnohé volajú, ale musím ich odmietnuť len preto, že už som na dôchodku. Myslela som si, že budem stále pracovať. Nepodarilo sa, pretože to ekonomicky nemalo význam. Stále sa otvárajú obchody s lacným tovarom, nehovorím o kvalite. V Prešove je slabá kúpna sila. Ak nerobíte prácu vo mzde na export, nemá význam podnikať. Hlavne v odevnom priemysle. Tak som sa rozhodla, že sa všetkého vzdám a odídem do dôchodku. Podnikala som 24 rokov. Trvalo mi asi 3 roky, kým som sa spamätávala z toho šoku, že nie som medzi ľuďmi, že z bláznivého sveta podnikania mám zrazu kľud. Z času načas niekomu urobím pár návrhov ak potrebuje. Takže teraz môžem konštatovať, že práca návrhárky ma napĺňala, živila moju rodinu po smrti manžela a umožnila mi spoznať mnoho skvelých ľudí.
Tretia etapa môjho života je dôchodok. Necítim sa ako dôchodkyňa. Ak sa dá, stále rada cestujem, maľujem, v lete sa starám o záhradu, ktorú mám pri dome takmer v centre mesta. Navštevujem univerzitu tretieho veku. V lete trávim dosť času s mojimi dvoma vnučkami. Mám dve dospelé deti. Syn je veterinár, je ženatý. S mojou nevestou Jankou, majú dve dcérky Lauru – 13 a Nelku – 9. Obe krásne maľujú, ale chcú byť veterinárky ako ich tatík. Robia mi veľkú radosť a svojimi nápadmi a zlepšovákmi ma stále rozveseľujú. Mám ešte dcéru Sandru, ktorá ukončila finančný manažment. Je slobodná, darí sa jej a robí manažérku našej známej speváčke.
A veľmi rada maľujem. Oslovila ma technika eukanistika. Pracuje sa s horúcim voskom a žehličkou. Je to môj relax.
Text a foto Magdaléna Brellošová
