Rakovina oka v rodine. Vidina budúcnosti neblahá. Ako tento príbeh skončil?
Žiaľ, práve na tom, na ktoré človek, ktorý ma veľa naučil a mám ho nesmierne rád, ešte ako-tak vidí. Na to druhé už nie… Vidina budúcnosti neblahá.
Jedna doktorka z Martina nazerala do prístroja, spísala nález. Pre istotu sa šlo aj k druhej, aj tá potvrdila zhubný nádor. Dali termín do Bratislavy, vraj len oni môžu určiť „čo ďalej“.
Ženuška vybehla celá nešťastná za Jankou Sofiou, tá jej vraví:
– Zostaň v pokoji, všetko dobre dopadne. Nič tam nie je.
Toto vyslovila proti tvrdeniu doktorov dva týždne po náleze a dva týždne pred odchodom do Ružinovskej nemocnice! Zostávame v rovine „duchárstva“, ako to často nazývajú odporcovia tvrdení obdarených, nech teda príbeh pokračuje…
Prišli sme tam, už od siedmej narvaná čakáreň, doktori a sestričky pod totálnym tlakom… O jedenástej doobeda sa konečne pozreli do inkriminovaného oka. Jedna pani doktorka bez atestácií, druhá taktiež, mladé kočky… obe nič nevidia. Som ako doprovod priamo v ordinácii, cítiť neistotu. Zavolali tretiu pani doktorku, ktorá už mala viac skratiek pred i za menom. Nič.
Volalo sa do Martina, tí všetko potvrdili, opísali a potvrdili výsek a časť oka, kde nález videli. Stáli si za svojim.
– Musíte počkať na operatéra.
Prišiel po jednej poobede. Najprv však vybavil pacientov, ktorých operoval. Po druhej sadol za okulár, nazrel.
Do minúty s chladom profesionála vyslovil:
– Nič tam nie je, bol to omyl.
Odišiel.
– Počkajte ešte na názor pani primárky, – poprosili nás milí anjeli v bielych plášťoch.
O tretej poobede nazrela do oka pani primárka.
– Nič tam nie je. Ďakujte Bohu.
Sadli sme do auta pred pol štvrtou, v aute bolo ticho.
Päť doktorov povedalo nie. Sofia to bez prístrojov predpovedala. Tak sa stalo na jeseň 2022.
V piatok som sedel so sestričkou, Jankou Sofiou. Pýtam sa jej:
– Ako si to vedela?
– Paľko, veď som sa na to pozerala cez meditáciu, – usmiala sa na mňa tým jej dievčenským úsmevom.
Ja to stále vravím, treba počúvať ako doktorov, študovaných a treba sa pýtať aj obdarených. Raz pomôžu tí, inokedy tí. Taká je moja skúsenosť. Ostávam v rovine nezavrhovania, aj rozum, aj veda, aj srdce, aj intuícia (mimo vedomých klamárov, „liečiteľov“, ktorí sa na „vidiacich“ hrajú kvôli zisku, pocitu dôležitosti, egu…).
Prajem takéto pokračovanie príbehu všetkým, ktorí majú nárok. Veď viete…
A na koniec zo srdca vďaka Bohu.
P.S.: Poprosím, nepýtajte odo mňa kontakt na Sofiu, dovolila mi tento status zverejniť len s týmto potvrdením. Ďakoval za pochopenie.
Text a foto Pavel „Hirax“ Baričák
