Pupočná šnúra sa prestrihuje dvakrát

Dieťa je tvor, ktorý by mal, aspoň podľa predstáv niektorých rodičov, naplniť ich skutočné sny a želania. Bez ohľadu na talent či záujmy má niekedy naplánovanú budúcnosť už od kolísky. Predstava rodičov o svetlých zajtrajškoch ich nádeje a pýchy sa však nemusí zhodovať s predstavami samotného dieťaťa.

Rodičia často tlačia svoje deti tam, kde oni chcú. „Vodia ich do baletu, na klavír, či francúzštinu a predvádzajú okoliu, ako sa pre ne obetujú. Uniká im však, že dieťa má svoj vlastný svet a naozaj nemôže a často ani nechce zvládnuť všetko,“ tvrdí detská psychologička Elena Reháková.

Začína to v škôlke

„Nedávno ku mne prišiel otecko so štvorročnou dcérkou a žiadal vyšetrenie štruktúry jej nadania,“ rozpráva doktorka Reháková. „Iný ambiociózny otec priviedol päťročné dieťa, ktoré dokázalo bravúrne po anglicky narátať do desať. Po slovensky žiaľ nie.“

Prehnané ambície môže prezradiť aj žiadosť o predčasné prijatie do prvej triedy, alebo prihláška priemerného dieťaťa do jazykovej školy, či na osemročné gymnázium.

Kapitolu samu o sebe tvoria športové ambície rodičov. Vrcholový šport vyžaduje od detí jednostrannú záťaž už vo veku, kedy by malo vo všetkých smeroch rozvíjať svoj prirodzený talent. Dieťa sa síce s nárokmi často stotožní, ale vplyv na jeho vývoj je minimálne problematický.

Nesplnený detský sen

Bratislavský gymnazista Andrej má 16 rokov. Do pedagogicko – psychologickej poradne prišiel sám. Svoj problém videl v tom, že je trémista bez energie a všetko mu „uteká“. Zdravotné problémy mu zahatili sen stať sa pilotom. Márne hľadá rozumné dôvody, prečo mu niečo nejde. Zožiera sa túžbou niečo dokázať, byť silným, vyrovnaným mužom. Zatiaľ má len silnú neurózu.

V takomto prípade by rodičia mali citlivo hľadať inú činnosť, ktorá dieťa zaujme a ku ktorej má predpoklady. Je treba odviesť jeho pozornosť, ale nenásilne. Ponúknuť dospievajúcemu potomkovi nový sen – nie prízemný, ale reálny. Dosť rozhodujúce sú v tejto súvislosti ich skúsenosti.

Väčšina rodičov zmúdrela životom a vedia, že príslovie „čo sa za mladi naučíš,“ skutočne platí. Bežne sa ale stáva, že na svoje deti majú väčšie nároky a dopredu ich ženú veľmi rýchlo. Ak zásahy do ich života nepreháňajú, možno im dieťa po rokoch za prísnosť poďakuje. Ak sú však nadmieru nároční, môžu u potomka vyvolať traumu a odpor k štúdiu.

„Problém je v tom, že dieťa môže preskočiť dobu zrenia, omylov a tríbenia názorov. Dokonca si myslím, že potlačenie tohto obdobia by mohlo jeho budúcnosť najviac poškodiť,“ súdi Elena Reháková.

Dieťa chce viac

„Dieťa ani nemusí vedieť, čo chce, napriek tomu bezpečne vie, čo nechce.“ Niekedy sa stane, že rodičia svojho syna či dcéru brzdia v rozlete. Chcú dieťaťu ušetriť sklamanie a pritom ho podceňujú. Ale potomok verí, že dosiahne viac. Často ide o roztržité, ale veľmi talentované deti, doslova nabité energiou. Ich študijné výsledky často bývajú zlé a rodičia z toho vyvodia, že dieťa na vysokú školu nepatrí. V štúdiu mu však brániť nemôžu. Študenta potom môže podporiť nadácia, alebo samotná škola formou štipendia.

„Hovorí sa, že pupočná šnúra sa prestrihuje dvakrát. Druhýkrát ju však musí prestrihnúť dieťa. Rozhodovať sa a niesť riziko je lepšie ako sa podriadiť a neskôr to rodičom vyčítať.

Vaše komentáre