Prečo nemohli byť spolu? Jana víkendy preplakala
To pondelkové ráno bolo v kancelárií stavebnej firmy všetko hore nohami. Keď sa okolo deviatej technici, architekti a vedúci stavieb vydali na svoje stavby, Andrea si konečne uvarila kávu. Práve v tej chvíli sa však otvorili dvere.
„Dovoľte, aby som sa predstavil, Marek Michalica,“ usmial sa asi tridstaťpäťročný muž atletickej postavy. „Michalica? Tak vy ste ten nový vedúci stavby z Popradu! Konštatovala sekretárka.
„Presne tak. Som vám k dispozícií počas výstavby toho nového obchodného domu,“ vysvetľoval a pritom vdychoval vôňu kávy. „Pekne vonia, nebola by jedna šálka aj pre mňa?“
„Hneď vám nalejem. Prepáčte, nepredstavila som sa, volám sa Andrea Ďurkovská,“ podala mu ruku. „Vítajte v Bratislave.“
Keď zostala sama, miešala kávu a špekulovala. Už videla veľa stavbyvedúcich, ale žiadny sa nemohol ani len porovnať s týmto sympatickým Popradčanom. „Zabudni naňho dievča,“ prikazovala si. Nedávno mala dvadsaťdeväť rokov a s mužmi už mala nejaké tie skúsenosti. Taký typ, ako je Marek, už určite musí byť zadaný.
Pred ukončením pracovnej doby sa však v kancelárii objavil znovu. „Za tú rannú kávu,“ podával Andrei malú kytičku.“ Urobila by ste mi radosť, keby ste prijali moje pozvanie na večeru!“
„Nie je to príliš veľké poďakovanie za jednu malú kávu?“ opýtala sa Andrea trochu ironicky.
„Poďakovania nie je nikdy dosť,“ odpovedal Marek srdečne.
Andrea bola akurát uprostred príprav svojho zovňajšku, keď zazvonil zvonček. Za dverami stála jej najlepšia priateľka. Akurát teraz Martina nebola vítaná. Martina si Andreu prehliadla prísnym pohľadom od hlavy až po päty. Pekné šaty, vyčesané vlasy, perfektný mejkap! Žiadne výhovorky! Ako sa ten chlap volá, koľko má rokov a čo robí?“
„Volá sa Marek, je z Popradu a pracuje u nás ako stavbyvedúci,“ podala Andrea pohotovo informácie.
„Takže Tatranec. Už teraz viem, milá Andrea, k čomu medzi vami dôjde.“ prorokovala Martina. „Ten chlap sa ti najskôr votrie do srdca, potom do tvojej postele a potom po nejakom čase ticho a nenápadne ako para z hrnca vytratí sa po tie svoje Tatry…“
„Reči, aby som sa do neho nezamilovala, neprichádzajú vôbec do úvahy. Jednoducho ide o príjemného kolegu a teraz s ním idem na večeru,“ vystrkovala Andrea svoju priateľku za dvere. „Presne takto to vždy začína,“ neodpustila si Martina jedovatú poznámku.
O štyri dni neskôr už bola Andrea do Marka zaľúbená až po uši. A v ten štvrtkový večer už medzi nimi došlo k tomu, k čomu medzi zaľúbenými ľuďmi prichádza. Ale už druhý deň ráno po raňajkách v Marekovej firemnej garsónke kvaplo na Andreine čerstvé šťastie sklamanie.
„ Na víkend musím odísť do Popradu,“ povedal len tak mimochodom. Jeho rodičia vraj nie sú zdravotne na tom najlepšie. „Určite pochopíš, že sa o nich musím postarať.“
Andrea to samozrejme chápala. Len ju trošku mrzelo, že sa nemôže tešiť na prvú spoločnú sobotu a nedeľu.
V pondelok sa Marek presne objavil na svojom pracovisku. V nasledujúcich dňoch sa Andrea zase vznášala v oblakoch šťastia. Ale prišiel piatok a jej láska opäť dostala ďalšiu dávku sklamania.
„Veľmi ma to mrzí, ale ani teraz nemôžem v Bratislave zostať, musím ísť do Popradu,“ vysvetľoval Marek. Jeho prastará babička chytila nejakú chorobu a chcela svojho najmilšieho vnuka ešte vidieť.
Aj ďalší víkend odišiel mimo Bratislavu. Podobne aj nasledujúci. Dôvody, prečo utekal v sobotu a v nedeľu do Popradu, boli stále naivnejšie.
„Andrea, si hlúpa! Ten chlap ťa klame! Najskôr cestuje za manželkou, kým ty sa uspokojíš s jeho výhovorkami!“ Konštatovala jedného dňa Martina, keď sa už nemohla pozerať na utrápenú priateľku. „Ale keď ja ho mám tak veľmi rada, zavzlykala Andrea. „Tak toho som sa bála,“ objala Martina svoju najlepšiu kamarátku. „Ale tak to už ďalej ísť nemôže. Musíš z Mareka dostať pravdu, nech je akákoľvek!“
Prišiel ďalší piatok. Vo štvrtok sa Andrea s Marekom pohádali. Kvôli úplne malichernej veci. Andrea by mu však najradšej vyškriabala oči. Čo ju považuje za takú hlúpu? Alebo len nechce vidieť, ako ju trápia jeho víkendové úteky? Až cestou z domu do kancelárie Andrei došlo, že Marek tentoraz nespomenul, že by mal ísť domov.
Ihneď začala myslieť na to, či mu nekrivdila. Či si jeho cesty pod Tatry nevynútili naozaj nečakané okolnosti. „Ak teraz zostane v Bratislave, tak sa mu ospravedlním,“ pomyslela si. Neskoro popoludní sa Marek objavil v Andreinej kancelárii. O včerajšej hádke sa ani slovom nezmienil. Zrazu však zostal nepokojný. „Vieš, ja… vlastne som tu mal cez sobotu a nedeľu zostať a víkend stráviť s tebou, ale….“ sklopil oči k zemi. „……alebo bohužiaľ do toho zase niečo prišlo,“ dokončila Andrea za neho vetu hlasom, z ktorého sršal chlad. „ No tak, čo je v tom tentoraz?“
„Vieš, pred chvíľou mi na stavbu volal otec a povedal mi, že matka spadla na schodoch a odviezli ju do nemocnice…“
„Vieš čo, tentoraz s tebou pôjdem do Popradu aj ja,“ konštatovala rozhodne. „A ak ma nevezmeš zo sebou, tak je medzi nami koniec!“
„Áno….teda, chcem povedať, že ešte ti neskončila pracovná doba,“ koktal Marek.
„Ale áno. Práve som sa rozhodla, že si dnes popoludní vezmem náhradné voľno!“ Prehlásila Andrea energicky a začala zo svojho stola upratovať papiere a stavebné plány. Marek pevne zovrel pery. „Tak teda dobre, keď to za každú cenu chceš….“ a potom kývol hlavou. „Behom hodiny ťa vyzdvihnem pred tvojim domom, buď pripravená!“
Do Popradu prišli asi za tri hodiny. Nikde sa nezastavili a počas cesty prakticky spolu neprehovorili. Keď sa v diaľke objavili tatranské končiare, Andrea si priznala, že by radšej zostala doma. Nech už na ňu čakalo čokoľvek, bol to neuvážený nápad. Nemala Mareka vydierať takým nevyberaným spôsobom….
Marek zastavil pred radovým domčekom a zatrúbil. Z domu vyšla pekná žena a za ňou vybehli dve deti, chlapec a dievčatko. „Ahoj, ocko,“ volali. Marek vyskočil z auta a stisol ich v náručí. Potom k nemu pristúpila blondínka a pobozkala ho.
Andrea sedela v aute. Cítila, ako sa od hanby scvrkáva. Najradšej by sa nevidela. Potom sa dvere otvorili. „Vystúp,“ povedal Marek. Andrea zavrtela hlavou. „To si naozaj myslíš, že by som si domov priviezol milenku, aby som ju predstavil manželke? opýtal sa trošku ironicky.
Andrea už vôbec nevedela, čo sa robí, ako sa má chovať. Tak sa len poddala ťahu priateľovej ruky a vystúpila z auta.
„To je moja sestra Ilona,“ predstavuje jej onú blondínku. „A to je Janko a Marienka, ich matka nás opustila pred niekoľkými rokmi a odvtedy sa o ne stará Ilona a jej manžel. Ale sľúbil som deťom, že víkendy budem patriť iba im! A prečo to klamstvo? Ktorá žena by chcela chlapa s dvomi deťmi? Mám ťa rád a ty si voči mne mohla prejaviť trošku viacej dôvery.
Andrea sa len usmiala. „Vieš, pokiaľ ide o mňa, viem si dobre predstaviť rodinu aj s tromi deťmi.
„Tri deti?“ Marekova tvár sa premenila na otáznik.
„Môj brat má niekedy dlhšie vedenie,“ zamiešala sa do rozhovoru Ilona. A potom na A Andreu spiklenecky mrkla. V tej chvíli všetko pochopil aj Marek.
„Tak ty si myslíš, že by sme spolu mohli mať dieťa?“ A potom už Andreu strhol do náručia a vášnivo pobozkal.
Ilona si decentne odkašľala. „Navrhovala by som, aby ste s počatím ešte chvíľu počkali,“ veselo poznamenala. „Mám už prestreté k obedu a nechcem, aby nám vychladla polievka.“
„Tak dobre!“ Zasmial sa Marek. „Čo sa odkladá, ešte sa neruší!“
-mer-
