Podľa mňa sa až priveľmi spoliehame na lieky! Veľa vecí vie organizmus vyriešiť sám, len potrebuje čas a podporu.
Sedíme aj so ženuškou s kamarátkou, ktorá svoje malé dievčatko vychováva na španielskej Ibize a tá nám vraví: „Tam to nie je ako u nás, tam idem s malou k lekárke, kašle ani divá, mala aj miernu horúčku… Popočúva ju a vraví: Na kašeľ jej dávajte med, s horúčkou nech sa popasuje telíčko. Ak by sa horúčka zvyšovala, potom opäť príďte. Odchádzam bez jediného receptu. Na Slovensku by som už išla do lekárne kúpiť dajaký sirup na kašeľ, detský Nurofén a antibiotiká…“
Týždeň dozadu mi mama vraví: „Rozbolel ti ma prsník. Nejako som tomu nevenovala pozornosť, ale k večeru ma to už nemálo bolelo… Šla som na pohotovosť a ten doktor ti ma vypoklonkoval, že nech idem v pondelok k obvodnej, nič mi nepredpísal. Ešteže som si spomenula na nechtíkový krém a ten do rána zabral. Až v pondelok mi obvodný lekár predpísal antibiotiká. Beriem ich tretí deň, ešte štyri ich budem brať.“
– A bolí ťa to ešte? – vyzvedal som.
– Nie. Už keď som šla k tomu obvodnému, bolo to už slabé.
– Ja by som tie antibiotiká ani nezačal brať. Olejček z 31 byliniek a tymiánová masť z Justu a vybavené. Nabudúce mi zavolaj, donesiem.
– Ty, máš ty pravdu, na čo ja tie antibiotíka pojedám?
– Lebo sme ako Slováci antibiotikový národ.
Mama ich vysadila a nič sa nestalo. Teda stalo, ušetrila si črevnú flóru…
Podľa mňa až priveľmi spoliehame na lieky, veľa vecí vie organizmus vyriešiť sám, len potrebuje čas a podporu.
Slováci, ak bývate v iných krajinách ako Slovensko, píšte do reakcií, aký majú miestni doktori (vďaka aj za názov krajiny) prístup k predpisovaniu liekov, či je to také „automatické“ a „povinné“ ako u nás, lebo tu málokedy človek odíde od doktorky bez papierika na liek. Je to uzavretá slučka, pacient je už tak vychovaný, že ak by ten recept nedostal, sťažoval by sa „ako ho doktorka odflákla“ (ako moja mamička).
Tu chcem však poďakovať za všetkých slovenských doktorov, ktorí zvažujú a nepíšu hneď bez rozmyslu recepty ako roboti, teda aj za našu detskú doktorku, ktorá patrí medzi tie vedomé duše a ktorá neraz hovorí rady a triky ani od starej mamy. A mne sa to páči. Lebo fungujú a bez chémie. Tým ale chémiu nehaním, keď treba, tak treba, ale zlatá stredná cesta je tu viac ako vítaná,
P.S.: Na fotke zľava dcérka, moja 82-ročná mamina a ja, Pavel „Hirax“ Baričák.
