Niekedy si hovorím, akú má budúcnosť ľudstvo, keď niekto nevie navariť, ušiť, prijať výzvu a nájsť riešenie

Ahojte. Nepečiem koláče. Potrebujeme odstup. Olivové štangličky v Lidli zdraželi. Mnohí z nás dôchodcov si ich kúpiť nedokážu. A mnohé iné veci. Napríklad televízor, alebo auto. Neoplakávam sa. Nemôžu si to dovoliť ani mnohé iné ženy,  osamelé matky, alebo tí, čo sa narodili do chudobných, mnohodetných rodín. Nemohli sme si dovoliť ani denné štúdium na stredných a vysokých školách, aj keď sme boli nadaní. Štát nám chudobným nepomáha. Ale neoplakávam sa. Naučila som sa poradiť si. Aj keď tu bola za Mečiara nezamestnanosť. Neprotestovali sme. Napriek VŠ v oblasti ekonómie, pedagogiky a cudzích jazykov som sa rekvalifikovala na opatrovateľstvo a neskôr na zdravotného asistenta. Utierala som zadky v nemocnici seniorom, aj ľuďom po úraze. Som na to pyšná, je to práca pre výnimočných ľudí! Mám lockdown, no nie som až taká frustrovaná ako tí lenivejší. Naučila som sa piecť luxusné zákusky, lebo kúpiť si ich nemôžem dovoliť. Neoplakávam sa. Hľadám riešenia. Nenudím sa, čítam, učím sa cudzie jazyky, rozprávam sa s deťmi a vnúčatami, hoci sú v zahraničí. Nestačilo by mi na to niekoľko životov. Počúvam neustále sťažnosť ľudí naokolo. Niekedy súcitím a niekedy aj nie. Niekedy si hovorím, akú má budúcnosť ľudstvo, keď niekto nevie navariť, ušiť, prijať výzvu a nájsť riešenie, zamestnať sa? Že pohŕda manuálnou prácou a ľuďmi, čo ju robia a čaká pečené holuby?

Eva Martinková

PS: Ak by ste si chceli aj vy upiecť olivové štangličky, tu je môj recept:

Vaše komentáre