Nie je vôbec ľahké uchopiť Vianoce spôsobom, ktorý napriek ich lesku neurobí z nich prázdne pozlátko, hovorí Norika Porubcová.
Čas sa kráti…
Dni striedajú noci a čas sa rúti závratnou rýchlosťou.
Zdá sa niekedy, že odnikiaľ nikam…
To je však len prvý pohľad. Pretože skutočnosťou je, že na jeho pozadí plynú naše životy. So všetkým, čo k nim patrí. Zdravím i chorobou, úspechom i nezdarom, dňom i nocou.
V tomto čase radostného tichého očakávania ma vždy prepadne taká zvláštna zahmlená nostalgia. Nejaký nedefinovateľný pocit zodpovednosti za svet. Za jeho dnešok, no ešte viac za zajtrajšok. A najviac za moju rolu v ňom.
Nie je vôbec ľahké uchopiť Vianoce spôsobom, ktorý napriek ich lesku neurobí z nich prázdne pozlátko.
Môj čas sa kráti. Snažím sa stihnúť všetko, ale nie na úkor pokoja v dome. Čo neurobím do zajtra večera, to nebude. Tak som si to zadefinovala pri zrode mojej rodiny. Vždy len do 22. Veď Vianoce prídu do našich duší a sŕdc. Nie do skrine, chladničky či pod a za gauč.
Všetko bude dobré. Vymyslíme, ako na to.
Už to vymýšľame…
Možno, že to, kým sme, určujeme tým, čo prijímame a čo považujeme za dôležité. To, čo rešpektujeme u ostatných i u seba.
Nie je nič lepšie, nič plnšie nádeje, nie je nič lepšie…
Tá hviezda na Betlehemom má moc osvetliť nebo každému z nás.
Stačí otvoriť oči. A srdce!
Text a foto Eleonóra Porubcová
