Nezabúdajme, čas letí, blížime sa do finále a len nedávno sme boli deti.
Čas neúprosne a rýchlo letí. Boli sme deti a už sme dospelí a trošku viac. Zostávajú nám spomienky a verím, že žijeme v snoch, ktoré sme mali v našich hlavách, keď sme ešte chodili do školy. Boli sme obklopení láskou dospelákov okolo nás. Rástli sme v ich objatí, kresaní ich skôsenosťami, živení obrovskou láskou. Zároveň sme starli a oni starli s nami. Sily nám pribúdali, našim klenotom postupne ubúdali. Dali nám všetko čo mohli. Som za to vďačný a nezabúdam. Teraz keď ako 50 ročný mám to šťastie, že niektorých, z tých čo pri mne celý život stáli stále mám, venujem im kus môjho času, peňazí, lásky, porozumenia a trpezlivosti.
Na oplátku za to, že stali pri mne a vkladali do mňa to najlepšie čo bolo v ich silách, aby môj život bol rozprávkou a krásnou hrou. Netreba zabúdať, netreba hrabať iba pre seba, treba sa vedieť rozdeliť s tými, ktorí sa dokázali deliť s nami i napriek tomu, že niekedy nemali dostatok ani oni sami. Vážim si starších ľudí, nielen tých mojich najbližších, všetkých. Prajem im, aby boli obklopení láskou a nám všetkým, ktorí ich nedobehneme, ale postupne s pribúdajúcimi rokmi nahradíme pripomínam, že stále platí – čo dáš, to dostaneš.
Zoberme našich starkých na obed, prechádzku, výlet, zavolajme im, zaujímajme sa o nich a robme ich život veselší. My sme dostali, dávajme, aj nám bude vtedy, keď to budeme potrebovať najviac, dané. Čas letí, pamätáte, len nedávno sme boli deti.
Text a foto Richard Vrablec
