Nestratiť nádej, to je najdôležitejšie a tiež nezabudnúť sa nadýchnuť a pomedzi to všetko – žiť.

Milovaný človek… s ktorým ste silno prepojený, keď je v smútku a či ubolený, cítite i vy na každom milimetri tela a v duši. Dotkne sa vás každá jeho bolesť, starosť, obava a myšlienka. I my to máme tak i ja. A keď sa radujete, tá veselosť sa násobí.

Žila som a nežila na fázy, zmietala sa v myšlienkach rôznych, chmúrnych a nádejných, uvedomovala som si, že konečné slovo nebude moje, ale Božie. A Jeho rozhodnutie – nad všetky prosby a modlitby, hoci neboli márne. Popravde, nepripravovala som sa na scenár zahalenia sa do čiernej, i keď Zlý sa zo mňa neustále smial a nahováral rôznu budúcnosť až do pekelných múk.

Situácia na fronte sa zlepšuje. I keď infekcia pľúc  ustupuje pomaly, ale predsa. Voda mizne a ľadviny rozbehnuté. Nasmiali sme sa dosýta a saturácia vyskočila na 90. Môj  sa polohuje s radosťou dieťaťa na tej multifunkčnej posteli – (polo)sed, ľah, korýtko, nohy v rôznych výškach a nížine, jednoducho – skvelá hračka a vyplnenie času a nudy , pretože na izbe nieto telky a ticho sa dá krájať. Výhľad má vskutku skvelý  – na presklené vstupné dvere, ktoré pokrývajú od hlavy až po päty zatiahnuté biele žalúzie. A čakačka, kto a kedy otvorí. Naľavo biela stena, napravo umývadlo a multifunkčný stolík, nad posteľou monitor, za ňou biele okno. Také – nemocničné, ale miesto, kde sa zachraňuje život.