Vždy, keď leto vystriedala teta jeseň, lístie na stromoch sa rozohrá všetkými možnými farbami, do našich údolí začala sadať ranná hmla, z okien áut už miestami začíname oškrabávať srieň a ešte celkom teplý, babím letom poznačený september, vystrieda už pomerne chladný, hlavne v noci, október, vybaví sa mi v mojej pamäti moje detstvo .
Vidím to, ako keby to včera bolo, keď som ako chlapec vybehol u starkej v Nedanovciach na ulicu,vlastne bola zároveň aj hlavou cestou a v každú sobotu sa to hemžilo “Vrabčiarmi“,ako ich v okolí s obľubou prezývali, ktorí sa ako vyrojené včely vrhli do upratovania svojho priedomia, chodníka a cesty pred svojím pozemkom automaticky, bez výzvy, bez prosieb v miestnom rozhlase, spontánne, vedení svojou zodpovednosťou za priestor, v ktorom žijú. Väčšinou švihali s metlou, najskôr prútenou na hrubo a potom cirokovou načisto mladé devy, ktoré sa popri tom dohovárali, koho večer ulovia na tancovačke v miestnom kultúrnom dome. Mamy väčšinou varili obed a piekli niečo sladké na víkend a dávali do „pucu“ interiér, pričom ich muži, starkí a dedovia sa postarali o hospodárstvo, zvieratstvo a záhrady tak, aby po sobotnom obede mohli odskočiť na jedno malé,t ri borovičky a partičku mariášu do miestnej krčmičky .
Pred každým domom na priedomí boli lavičky, na ktorých sedávali naše staré mamy a babičky s ružencom v ruke, preberajúc dedinu na skrz a jedným okom sledujúc dievky, či svoju prácu neodflákli. My šarvanci sme striedavo pobehovali medzi nimi a s otvorenými ústami vstrebávali informácie, ktoré nám múdrosť naši starkých dávala.
Ďakujem Bohu, že som mohol prežívať takéto detstvo, že som mohol sedieť na konskom povoze, ktorý poháňali tak duchovne bohatí ľudia, ako sváko Feraj, sused Ďurko Škvarenina, či Báčik Chrenko, ktorý každú sobotu roztáčal remene družstevného šrotovníka.
Vzácne boli chvíle strávené v maštali so starkou, ktoré ma zocelili nielen fyzicky, ale aj duchovne.
Tetky ako Paureka, Baluška, Gajdoška, Galbavá naša ujčiná, nás deti brali všetky ako svoje, viedli a vychovávali nás tak, aby sme boli pripravení na život.
To isté platilo aj vo Veľkých Bieliciach, rodnej dedine môjho otca, kam sme sa potom, keď mi bolo šesť, presťahovali a do Nedanoviec som už chodil “len“ na prázdniny.
Chodiť s bielickou starou mamou do Sopkov, navštevovať rodinu Galbových, kde varili výborný tradičný kvások, tráviť krásne chvíle u Dvončov, kde dýchala dobrota z každého kúta, boli tie najvzácnejšie chvíle môjho života a čerpám z nich dodnes.
Prečo to píšem?
S októbrom totiž neprichádza len jeseň, ale prichádza mesiac, v ktorom sme si v dobách kľudných, plných vzájomnej úcty a spolupatričnosti uvedomovali na každom kroku a my deti v škole neustále pripomínali, že mesiac október je nielen mesiacom nástupu jesene, ale aj mesiacom “ÚCTY K STARŠÍM“!
Des žijeme dobu, ktorej názov sa veľmi ťažko hľadá, ale to nechám na politológov, v ktorej sme zabudli, kde sú naše korene, kde je hrob našich prarodičov, či sa má dobre a ako žije naša stará mama, či nepotrebuje nasekať a uložiť drevo starý otec na zimu.
Zostali sme ľahostajní, „serieme“ na to, čo nás najviac chránilo pri prežití mnohými generáciami, pevná spolupatričná rodina plná pokory a úcty ku zrobeným dlaniam,vráskam a k šedinám!
S hlbokou pokorou v duši, neoblomnou láskou v srdci sa skláňam pred čistotou duše, charakterom a láskavou rukou svojich starých rodičov. Ďakujem im za všetko to duchovné bohatstvo, ktoré mi do života dali.
Skláňam sa aj pred tými, ktorých som spomenul, ale aj pred tými, na ktorých som určite nie náročky zabudol, lebo jeden článok to neobsiahne, za všetko dobro, lásku, rady a skúsenosti, ktorými ma ako
malého chlapca formovali.
Väčšina z vás už je nebi, ale ja si Vás budem cítiť celý svoj život a budem predávať to,č o som od Vás “kúpil,“svojim deťom.
Priatelia, myslite na našich starkých, viem, že je zlá doba,a le nenechajte ich samých a aspoň im zavolajte a kým je čas povedzte im, že ich máte radi, vážite si ich.
Prajem vám všetkým, okrem pevného zdravia, aby vaše rodiny naplnil pocit spolupatričnosti,l ásky a úcty k tým, ktorí to tu pred nami dlhé roky poctivo ťahali a odovzdali nám svoje pozemské a hlavne duchovné bohatstvo .
Leave a Comment