Najkrajšie spomienky sú na detstvo

Moja prvá spomienka z detstva je, ako pred našim činžiakom robili cestu a ja som skočila do jamy a vyrazilo mi dych. Mama sa vedľa mňa s niekym rozprávala, ale videla to suseda z okna, okamžite pribehla a priniesla mi vodu. To som mala najviac tri roky, lebo sme išli domov z jasličiek. Neskôr sa táto cesta stala pre nás ihriskom. Auto tade prešlo raz za uhorský rok. Na zem sme si nakreslili kriedou škôlku a skackali sme do jednotlivých políčok. Potom sme sa hrali na naháňačku, na skrývačku, prašiaky na koberce boli našimi gymnastickými náradiami. Aj susedovho Ľuboška sme radi v kočiariku povozili. Jeho mama sa nebála, že nám vypadne, alebo že vbehneme pod auto. Neskôr v lete sme si z domu povynášali deky a štipce, porobili sme si stany, z našklbanej trávy  sme vyrobili gauč, fotelky, stôl, mali sme to ako byt. Často sme za domom sedávali na deke a  priniesli sme si svoje bábiky, handričky, nožnice, ihlu, niť a šili sme im oblečenie. Navzájom sme sa inšpirovali. So Soňou sme si sadli na kopu dreva a dvojhlasne sme spievali. Susedia nás radi počúvali. Potom sa postupne otvárali okná a z nich vykukovali naše mamy: „Vlado, Števko domov!  Soňa kde si, rýchlo domov, večera je na stole!“Na druhý deň sme hrali na ceste vybíjanú, škôlku s loptou o stenu, guľôčky. Ale najlepšie bolo v zime, kedy nám otcovia za každým činžiakom urobili klzisko. Malo mantinely, aj osvetlenie, naučili sme sa na ňom korčuľovať a hrávali sa tam aj medziuličné hokejové zápasy. Len ťažko nás mamy opäť dostali večer domov.

Rodičia odchádzali z domu do roboty na šiestu. Mladšie deti mali na starosti starší súrodenci, ktorí už poznali hodiny a doviedli ich načas do školy. Rodičia vedeli, že sa môžu spoľahnúť. Prvé roky mojej školskej dochádzky sme sa učili aj v sobotu. Aj rodičia chodili v sobotu do práce. Ale naša mama si často brala na sobotu voľno, aby nám mohla navariť fazuľovú polievku a parené buchty. To bola dobrota. tešili sme sa na to celý týždeň a samozrejme aj na voľnú nedeľu, lebo vtedy sme s otcom chodili do prírody. Vedel krásne napodobniť rôznych vtáčikov, zbierali sme jahody, maliny a na jeseň sme priniesli domov plné košíky šípok, z ktorých sa celú zimu varil chutný čaj. Keď sme niečo vyviedli, otec povedal, aby sme si priniesli varechu. Vytiahli sme tú najmenšiu a s ňou sme dostali po zadku.

Mali sme aj roľu, kde sme si všetko dopestovali. Nerada som tam chodila, lebo som musela vždy niečo robiť. Buď plieť burinu, alebo oberať zo zemiakov mandelinky, aby sme zemiaky nemuseli striekať. Neznášala som to. Mali sme tam veľa ovocných stromov a všetká úroda bola bio. Banány, ani pomaranče nám nechýbali, lebo sme mali vlastné kvalitné jablká a hrušky na zimu.

Ešte dodnes sa vidím, ako som najskôr s plechovou, potom s umelohmotnou kanvou každý deň chodila kupovať 2 litre mlieka. Pani predavačka mala odmerku a z veľkej nádrže odmeriavala chutné mlieko bez konzervantov.  Doma sa prevarilo a vypilo. V našom meste bola úžasná predajňa s chlebom, ktorú si všetci starší Partizánčania pamätajú. Mali tam biely, čierny a vyrážkový chlieb, ktorý z pekárne privážali ešte horúci a pani Haladová, Cimermanová a Czollárová urobili hada a po dvoch kusoch si  ho hádzali z auta až do regálov. Potom šikovne krájali na polovičku, či na štvrtinu. Tú vôňu chleba cítim dodnes. Otec niekedy dostal úplatok, hrudu čerstvého domáceho, žltučkého masla. Nepoznám lepšie jedlo, ako čerstvý chlebík natretý týmto výborným maslom, s paprikou a rajčinou z našej role v bio kvalite.

Cez prázdniny sme museli so sestrou variť, lebo rodičia chodili do roboty. Tak sme sa aj naučili variť. Našou povinnosťou cez prázdniny bolo aj vygruntovať celý byt.  V zime sme najskôr kúrili len uhlím. Doviezli nám veľkú kopu, vysypali pred naše pivničné okienko a museli sme otcovi pomáhať s odpratávaním. Trvalo to aj pol dňa a nemala som to rada.

Učitelia v škole vzbudzovali rešpekt. Boli prísni, ale väčšinou aj spravodliví. Veľký dôraz kládli na to, aby sme si všetko vážili, boli šetrní a úctiví k starším ľuďom. Účinným trestom bola poznámka do žiackej knižky, ktorú rodičia museli podpísať a veru nikdy sa neprišli do školy sťažovať, že to tak určite nebolo, že oni majú dobré dieťa, to len ten učiteľ si na neho sadol.

Také sme my mali detstvo. Veľa povinností, ale aj radostí.  Čítali sme knihy, krúžky po škole boli zadarmo a každý si mohol vybrať. Šport a pohyb bol tou najprirodzenejšou súčasťou nášho života. Dobre sa na to spomína!

Libuša Sabová

Vaše komentáre