Myslíte si, že tieto deti z rozvojových krajín žijú šťastnejší život ako vy a vaši rovesníci? – spýtal som sa mojich detí.

Vzal som deti v egyptskej Hurgady do starého mesta. Pre moje cestovateľské oči klasika – špina, prepchatá doprava, periférne cesty na padrť, na motocykloch aj štyria ľudia, na nákladniakoch masy ľudí, premiestňovadlá naložené až do neba rôznym nákladom. Taká polovička z Indie, ale kto vidí prvýkrát, asi šok.

V spleti vysvietených obchodov sa zrazu zjavili traja malí chalani. Ťahali veľké plastové vaky, zbierali odpad. Večer ho zanesú do zberne a dostanú za to nejaké peniaze, ktoré odovzdajú rodičom. Jeden nemal topánky, ale o to viac mu svietili oči. Radosťou. Spýtal som sa Ráchelky a Lea, čo si o nich myslia, jachtali:

– No, trochu sa pred nami predvádzajú, ale inak sú šťastní… dokážu sa radovať a pritom nič nemajú, – vyslovila dcérka, ktorá nechápala, ako sa môžu tak šikovne otáčať okolo značky. Aj to skúsila, ale nešlo jej to. Skúsil som to aj ja. Skoro som ju zlomil – smiali sa všetci na ulici, obchodníci, moje i tmavšie deti.

– Myslíte si, že žijú šťastnejší život ako vy a vaši rovesníci? – spýtal som sa detí.

– Hej, – odvetila Ráchelka, dokonca dodala, že by pokojne takýto život brala. Synek Leo pritakal a dodal, že on miluje hry na ulici, čo môžem ako otec potvrdiť, v lete vezme nohy na plecia a pol dňa ho nevidíme, lebo je na dedinskom ihrisku, na ulici…

Pripomenul som mojim potomkom, že tieto deti z chudobných rodín nemajú žiadnu elektroniku, ani topánky, možno neraz ani čo jesť, veď sa stačilo pozrieť na otrhancov, ktorí špeciálne pre nás začali robiť kabaretné predstavenie. To už deti zaváhali… Dodal som, že taký stred by bol asi najlepší – mať základné veci splnené a zároveň si vymýšľať dynamické hry vonka a nebyť tak upnutý na elektronike

Keď som nasadol do taxíka, podaroval som tým šarvancom desať eur. Chcel som to spraviť tak, aby to moje deti nevideli. Lenže tí Egypťania začali s tou bankovkou mávať a kričať cez sklo Ráchelke, že ju milujú… Nevyzdvihovali mňa, ktorý som im čosi dal, ale vyznali lásku dcérke. A to bolo na tom pekné, nedali sa kúpiť. Ich srdcia boli otvorené, čisté, prirodzené a pravdovravné. Ako všetky srdcia detí celého sveta.

Text a foto Pavol „Hirax“ Baričák