Myslela som si, že som naozaj silná osobnosť – skutočný príbeh

Všetko som si musela tvrdo vybojovať. Mám štyridsať rokov a život ma už naučil, ako sa pohybovať v ľudskej džungli. Navonok som krehká a usmievavá blondýnka v elegantnom kostýme, ale niekde vo vnútri je duša boxera schopného kedykoľvek nastúpiť do ringu. Možno je to tým, že som v znamení býka a jeho sila je znakom mojej povahy. Všetci ma vždy považovali za silnú osobnosť, ktorá si v každej situácií poradí. Ale všetko, čo mám, som si musela tvrdo vybojovať. Teraz som majiteľka agentúry, drahého štvorizbového bytu a na rokovania chodím na drahom aute. Len o Ivana som nemusela bojovať. Prišiel do môjho života tak akosi sám, o nič som ho neprosila. Aspoň spočiatku nie. Ivan nebol ako ostatní muži, ktorých som predtým poznala. Bol o desať rokov starší a oveľa rozumnejší ako moji vrstovníci. Nemal nič okrem ženy, s ktorou bol v rozvodovom konaní. Ale nič mi nezávidel a v ničom ma neobmedzoval. Dohodli sme sa hneď na začiatku. Keď toho jeden z nás bude mať dosť, tak do druhému na rovinu povie a vzťah ukončíme. Ako manažérka som bola zvyknutá rýchlo jednať a nič zbytočne nepreťahovať. Veď čo s takým obchodným partnerom, ktorý nevie čo chce. Vážim si ženy, ktoré nehrajú žiadnu hru, všetko dokážu povedať na rovinu,“ povedal mi vtedy Ivan. Presne tak spĺňal moju predstavu, že vzťah je niečo podobné ako obchod dvoch firiem. Bola som rada, že som stretla takého muža. Vždy mi pripadalo nedôstojné, ako keby som  prosila svojho klienta, aby bol taký dobrý a podpísal som mnou kontrakt, lebo že v opačnom prípade skočím z okna, alebo do seba nasypem upokojujúce lieky. Jednoducho som pochopila, že Ivan nepatrí medzi tých chlapov, ktorí nás za každú cenu musí ovládať, alebo aspoň mať takú ilúziu.

„Mám rád samostatné ženy, ako si ty. Priťahuje ma silná osobnosť,“ povedal mi. O svojej žene, s ktorou sa práve rozvádzal, mi hovoril len raz. Nepýtala som sa ho na to. Nikdy také veci nerobím. Každý je predsa manažérom svojho života. Len v náznaku mi povedal, ako ho manželka citovo vydierala, ako bez neho neurobila ani krok a ako mu robila scény kvôli každej maličkosti. Aj ja som občas takých ľudí stretla. Moja asistentka, absolútne nesamostatná úradníčka, mi v kancelárií plakala, že nutne potrebuje dovolenku, pretože to chce jej priateľ. Hovorila aj o liekoch. Tak som jej dala dovolenku raz a navždy.

„Takých silných žien, ako si ty je málo,“ povedal mi raz Ivan. Áno, sily a sebavedomia som vždy mala dosť. Musela som sa naučiť byť taká. Inak by som sa teraz ťahala s taškami niekde po električkách a premýšľala, kde majú akciové ceny. Ani Ivan by si ma nevšimol. „Nechcem otrokyňu, ktorá nemá vlastný názor a je na mužovi závislá. Skôr či neskôr sme sa museli stretnúť. Jednoducho sa to stalo,“ konštatoval, keď si strieborným nožíkom páčil ustricu z lastúry. Predtým to videl nanajvýš vo filme, ktorý si doma púšťali so ženou na videu.

Možno sa mi to len zdalo, možno som bola preťažená z firmy, jednoducho po niekoľkých mesiacoch začal byť Ivan akýsi divný. Potrpím si na poriadok a dochvíľnosť. Povedal mi, že mi zavolá v piatok popoludní, ale ozval sa až v sobotu večer. Keby toto urobil v mojej firme, bol by to jeho posledný deň. Prestal písať aj správy na mobil, ktoré mi predtým posielal každé ráno. „Dobre si sa vyspala? Želám ti pekný deň a posielam veľa energie. “

„Dnes si sa neozval, stalo sa niečo?“ napísala som mu. A viac už ani slovo. Rešpektovala som jeho vlastný život a jeho prácu vedúceho oddelenia v jednej malej firme. „Nie, všetko je v pohode,“ odpísal. Vyzeralo to ako výhovorka. Dobre viem, ako moji zamestnanci dokážu klamať, keď niečo zabudnú a ja sa ich pýtam, či už majú tú prácu hotovú. Ako môj účtovník. Tiež bolo všetko v pohode až dovtedy, kým neprišla kontrola z daňového úradu. Stálo ma to vtedy veľa peňazí a nervov. So zamestnancom môžem zatočiť, ale s Ivanom som si ja, úspešná manažérka zrazu nevedela rady.

Pritom som  to bola ja, ktorá mu hneď na začiatku jasne povedala, že od neho nič nežiadam. Len dodržiavanie našej dohody. Ako správna manažérka som sa mala ovládať. Predsa len mám za sebou americké kurzy Myslením k úspechu a Ako manipulovať s ľuďmi. Ale v tej chvíli, keď sme sedeli v americkej reštaurácií, praskli mi nervy.

„Ivan, mám taký pocit, že náš vzťah už nie je ako predtým. Že už ku mne necítiš to, čo na začiatku.“

Mlčal a uprene sa pozeral do taniera so stejkami. Tak som rýchle vypálila: „Ak ma nechceš, tak mi otvorene povedz.“

Dožul sústo, odložil príbor a vzdychol si. Vraj ku mne cíti to isté ako pred niekoľkými mesiacmi, je len unavený z neustálych ťahaníc okolo rozvodu. Na chvíľu ma to síce upokojilo, ale pocit, že sa mi Ivan vzďaľuje, vo mne zostal. Ja, psychicky vyrovnaná a silná žena, ktorá vie, čo chce a je zvyknutá bojovať, som zrazu strácala pôdu pod nohami. Súčasne som si uvedomovala, ako ho stále potrebujem. Nepovedala som mu však ani slovo. O niekoľko dní neskôr sme sa mali stretnúť v kaviarni. Niekoľko minút meškania síce nič neznamená, ale nie som zvyknutá čakať. To poznal aj jeden z mojich obchodných partnerov. Na rokovanie prišiel až v momente, keď som ja už dávno bola na inom. Takí ľudia majú jednoducho smolu. Ja vždy ponúkam len kvalitu a dobrý tovar.

Vtedy som však začala strácať nervy a pokúsila som sa Ivanovi dovolať. Z jeho mobilu mi odpovedala hlasová schránka. Začala som prepadať panike. Naposledy som takú poznala, keď som začala zakladať firmu a netušila som, aká ma čaká budúcnosť.

Stretla som ho až vo dverách, keď som už z kaviarne chcela odísť. Zachovala som manažérsky pokoj a nepohla brvou. Skrátka, bola som chladná ako ľad.

„Prepáč… zdržal som sa. Vieš, musel som ísť do manželskej poradne.“

„Prečo?“ opýtala som sa ostrým hlasom. Bol to môj najlepší herecký výkon.

„No kvôli svojej žene. Robí mi starosti.“

V tej chvíli by sa u mňa krvi nedorezal. Ale hrdosť som si zachovala a so vztýčenou hlavou a bez akýchkoľvek ďalších otázok som odišla. Bez rozlúčenia.

Celú noc som nespala a hneď ráno som sa objednala  v najdrahšom kozmetickom salóne. Nalíčili ma a znovu mi nasadili tvár úspešnej manažérky. Popoludní som však podľahla a zavolala som mu do práce.

„Ivan tu nie je,“ oznámil mi piskľavý hlások jeho sekretárky. S týmto hereckým talentom by neuspela ani na okresnej prehliadke amatérskych divadelných súborov. Celé dva dni sa Ivan neozýval. Nechcela som ho uháňať. To by bolo pod moju dôstojnosť. O mesiac som ho stretla, keď som vstupovala zo svojho auta a on nastupoval do preplnenej električky. Vyzeral unavene. Vedľa neho stála ona, najskôr jeho žena.

Keby filmári hľadali typickú naivku, okamžite by dostala  úlohu. Tak na mňa pôsobila. Ivan ma uvidel a nesmelo mi kývol hlavou. Potom obaja zmizli v húfe cestujúcich.

Nie, nechcela som robiť žiadne scén. Mám svoju úroveň. Napísala som mu len esemesku, že ma sklamal, pretože nedodržal našu dohodu.

„Prepáč, ale ona ma teraz potrebuje. Ty si silná,“ odpísal mi.

Od tej doby sme sa nevideli. Dopočula som sa potom, že Ivan sa vrátil k manželke, ktorá sa kvôli nemu zrútila. Po tejto správe som sa pre zmenu zrútila ja. Vo svojom štvorizbovom byte. Taká osamelá a slabá som sa nikdy necítila.

Jana B.

Vaše komentáre