Mám 42 rokov a prežívam najsmutnejšie obdobie môjho života
Ako 20 ročná som odišla z rodnej Nitry za lepším životom do Londýna. Páčilo sa mi tam aj preto, lebo v Londýne som stretla Slováka Janka, s ktorým sme už dlhé roky manželia. Po krátkom čase môjho pobytu v Anglicku pricestovala za mnou na návštevu moja mama. Zapáčila sa jej táto krajina, Londýn a keďže bola rozvedená, rozhodla sa zostať. Mala už 45 rokov, nevedela po anglicky a preto som ju veľmi obdivovala, že si trúfa začínať znovu od piky v cudzej krajine, medzi cudzími ľuďmi. Začínala ako väčšina Slovákov, upratovala, opatrovala, mala viac zamestnaní, aby zarobila. Ale podarilo sa jej všetko prekonať a zakrátko sa opäť postavila na vlastné nohy. Dokonca v Londýne stretla aj človeka, za ktorého sa neskôr vydala, hoci je o 15 rokov mladší. Medzitým som sa ja s manželom presťahovala do Prahy, kde sme začali podnikať. Naše šťastie vyvrcholilo pred tromi rokmi, keď sa mi tesne pred štyridsiatkou narodila vytúžená dcéra. Aj mama sa veľmi tešila. Mala dosť finančných prostriedkov, aby mi z Londýna chodila s malou pomáhať. Svoj vzťah tiež zavŕšila sobášom. Keď naša Ivanka oslavovala svoje prvé narodeniny, mame zrazu prišlo zle. V nemocnici v Prahe ju podrobne vyšetrili a zistili, že má neoperovateľný nádor na mozgu. Prognóza bola veľmi zlá. Mama verila, že v Anglicku je medicína na vyššej úrovni, preto odletela do Londýna, kde ju hospitalizovali. Jej stav sa však stále zhoršoval. Lietala som stále Praha – Londýn a videla som, ako sa mamin stav zhoršuje. Prestala chodiť, hýbať sa a najväčší problém bol ten, že nádor zasiahol jazykové centrum v mozgu a mama prestala hovoriť a rozumieť po anglicky. Preto s lekármi ani nespolupracovala. Radila som sa s nimi, čo urobiť. Odporučili mi, aby som ju previezla na Slovensko, lebo rodnú reč nezabudla. Radila som sa o tom s jej severoafrickým manželom, ale ten o tom nechcel ani počuť. Vtedy som si uvedomila, že si ju zobral len pre peniaze! Povedal, že potom si s ňou môžeme robiť čo chceme, ale pokiaľ žije, on prevoz na Slovensko nedovolí. Čo robiť? Jediná nádej bola, že ešte pred zhoršením stavu mi mama podpísala plnú moc na právne úkony. Videla som, ako mama chradne. Lekársky personál v londýnskej nemocnici bol veľmi ústretový. Sľúbili mi, že urobia všetko preto, aby sa mama dokázala posadiť na vozík a to som už mala v hlave plán, ako ju previezť domov. Spolupracovala som so slovenskou ambasádou v Londýne, ale nemala som žiadne mamine doklady. Jej manžel z inej kultúry mi ich nechcel dať. Pod zámienkou, že musím niečo na ambasáde vybaviť, mi nakoniec dal mamin slovenský občiansky preukaz. On si totiž neuvedomil, že mama môže v rámci EU letieť len s občianskym preukazom, nemusí mať pas. Utekala som do nemocnice, všetkých som postavila na nohy, rýchle som kúpila letenky na Slovensko, nejaké šatstvo a základné potreby pre mamu a nemocničný personál mi pomohol naložiť ju do taxíka smerom na letisko. Viete si predstaviť tie nervy a stres, aby na to jej manžel neprišiel a nezmaril tento plán? Ale podarilo sa!
BEZ MAMI SOM NEODIŠLA!
Podľa Zuzaninho rozprávania spracovala Libuša Sabová
Ako sa to nakoniec skončilo? O mamu sa vzorne starali v jednej slovenskej nemocnici a vďaka tomu si ešte rok požila a potom dôstojne odišla. S jej manželom sa však súdim dodnes.
Zuzana
