Ľudmila Piptová je žena, ktorá sa nebála v 53 rokoch začať odznova

Od detstva som rada spievala. Bola som členkou Rozhlasového detského speváckeho zboru. Chcela som po základnej škole pokračovať v štúdiu spevu na konzervatóriu, no žiaľ rodičia mi to nedovolili, vraj nechcú mať v rodine komedianta. A tak som nastúpila na gymnázium, ktoré ma nebavilo a doslova som ho prespievala. Popri škole som chodila do Štúdia tanečného spevu, spievala som s rôznymi hudobnými skupinami a tiež som bola sólistkou vo folklórnom súbore Technik.

Spevu som sa nechcela vzdať a tak som rodičov nakoniec presvedčila, že štúdium spevu na VŠMU je to pre mňa to pravé. Na VŠMU, kde som študovala  operný a koncertný spev, sme mali niekoľko obľúbených predmetov. Jedným z nich bolo aj umelecké maskérstvo, ktoré sme milovali. Do jeho tajov nás zasväcoval skvelý maskér z Barrandova Rudolf Höger a v tom čase som ani netušila, že raz v budúcnosti…

V treťom ročníku mi moja profesorka spevu dala noty pre flautu a spev, že si mám nájsť flautistku alebo flautistu na blížiaci sa koncert komornej hudby. A tak som hľadala.  Všimla som si, že jedného spolužiaka vídavam pravidelne cvičiť flautu v triede, tak som ho požiadala, či by so mnou tie dve skladby na koncert nenacvičil.  A docvičili sme to až do manželstva.

Po ukončení školy som dostala angažmá do spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, kde som strávila pekné dva roky.

Veľmi sme sa tešili na naše prvé dieťatko, ale žiaľ narodilo sa mŕtve dievčatko, uškrtilo sa na pupočnej šnúre v deviatom mesiaci. Bolo to pre nás smutné obdobie a tak som sa vrátila do Bratislavy. Neskôr sa nám narodili tri krásne dcéry Lucia,  Alena a Zuzana.

Mnohí si vás ešte pamätajú ako rodinné hudobné zoskupenie.

V roku 1981 založil manžel komorný súbor Flauto dolce, kde som v ňom po materských dovolenkách  spievala. Rok 1988 bol zlomový. V decembri nás čakalo 15 vianočných koncertov a ja som ochorela, nemohla som spievať. Chceli sme odvolať koncerty, ale usporiadatelia nás uprosili, aby sme vianočné spevy zahrali aspoň v inštrumentálnej podobe a vtedy ma zastúpila moja 5-ročná dcéra Alenka, ktorá všetky piesne poznala. Má absolútny sluch, dali sme ich do jej tóniny a ona za mňa s veľkým úspechom odspievala všetkých 15 koncertov. Súbor zmenil dramaturgiu, premenoval sa na Musa ludens a keďže sme nechceli, aby naše deti chodili s „kľúčikom na krku“ a vychovávali ich príbuzní, zatiaľ, čo my budeme koncertovať, postupne sme odmalička zapájali do účinkovania   aj ďalšie dve dcéry.

Stále ste určite cestovali, nebolo to jednoduché…  

Pribúdajúcimi rokmi sa súbor stal známy nielen doma, ale aj v zahraničí. Účinkovali sme v 27 štátoch sveta, v niektorých aj viackrát. Oživovali sme hudobné pamiatky 9. – 17. storočia a túto hudbu sme interpretovali na kópiách historických nástrojov a v dobových kostýmoch. Boli to roky driny, ale aj krásnych zážitkov. Rodina bola spolu a dúfam, že teraz, s odstupom času, aj dcéry už vedia doceniť silu tohto obdobia, aj keď to  pre ne nebolo ľahké. Museli sa vtedy zrieknuť mnohých vecí, ktoré by ich viac bavili. Náš súbor Musa ludens a jeho hudba sa dostali  aj do učebníc  hudobnej náuky základných umeleckých škôl a hudobnej výchovy stredných pedagogických škôl a pedagogických akadémií. Vydali sme 6 CD, DVD, natočili desiatky  profilových filmov v spolupráci so  Slovenskou televíziou a inými televíziami doma i v zahraničí. Naša hudba sa stala  súčasťou niekoľkých historických filmov.

Dnes už takto nevystupujete? Prečo?

Dcéry pomaly opúšťali rodné hniezdo, najskôr kvôli štúdiu,  neskôr kvôli láske, za ktorú sa vydali a zostali žiť v zahraničí. Ich miesta postupne zaujali noví kolegovia hudobníci, s ktorými sme účinkovali do októbra 2012, kedy sme ukončili svoju činnosť. Mnohí ľudia sa nás pýtajú prečo? Myslím, že 31 rokov krásnych koncertov i zájazdov po celom svete stačilo, nech prevezme pomyselné „žezlo“ mladšia generácia, na ktorú bude na javisku príjemný pohľad. V najlepšom treba prestať. Radšej nech ľudia povedia „škoda, že skončili“, než ako „už by mohli skončiť“. Teraz si s manželom koncerty vychutnávame z tej  druhej strany – z hľadiska.

Vy ste presedlali na niečo úplne iné ako je spev a to je veľmi obdivuhodné, lebo ste už neboli najmladšia. 

V roku 2007 ma priateľka zobrala na jedno vizážistické školenie a tam začala moja nová cesta. Popri koncertovaní som sa intenzívne  vzdelávala v oblasti vizáže, navštevovala množstvo kurzov doma i v zahraničí a neskôr som pridala k tomu aj účesovú tvorbu, ktorej základy som absolvovala na kaderníckej škole a neskôr návštevou mnohých kurzov u majstrov Slovenska, Európy aj sveta. Hoci som bola na kurzoch vždy najstaršia, poctivou prácou som sa vypracovala. Líčim a češem dievčatá a ženy na rôzne spoločenské udalosti, na módne prehliadky, prispievam do časopisov, spolupracujem s fotografmi, zúčastňujem sa vizážistických súťaží, kde som získala v tomto odvetví veľa ocenení. Najviac si cením trojnásobné absolútne víťazstvo v súťaži Vizážista roka a to v r. 2011 2012 a 2016.

Rada na ženách podčiarkujem to pekné, čo ich vystihuje a snažím sa potlačiť ich nedostatky. Je to krásne, keď sa vám pod rukami menia v nádherné bytosti a keď vidíte, ako im pri pohľade do zrkadla stúpa sebavedomie. Moja práca ma nesmierne napĺňa. Svoje niekoľkoročné skúsenosti odovzdávam tiež ako lektorka na kurzoch vizáže, účesovej tvorby a farebnej typológie. Mám rada tvorivé ovzdušie a nové výzvy.

A preto moje motto znie: „Nikdy nie je neskoro začať niečo nové.“

A nakoniec krásna úloha babičky. Spievate si s nimi, ako so svojimi dcérami?

Vnúčatka – to potvrdí každý starý rodič –  je to úplne iná dimenzia, ako vlastné deti. Milujete ich rovnako, no viac si vychutnávate toto obdobie rozdávaním lásky a možno aj miernym rozmaznávaním, ale máte väčší strach a väčší pocit zodpovednosti, ako pri vlastných deťoch. Máme tri vnúčatká – dvoch chlapcov a jedno dievčatko a ďalší chlapec je na ceste. Naše tri dcéry žijú v zahraničí a sú to vzácne chvíle, keď sa všetci stretneme. Vtedy všetok svoj čas venujeme rodine. Snažíme sa im odovzdať všetko, čo sme sa naučili, spievame s nimi a aj hráme na hudobné nástroje v rámci možností ich veku. Sú to naše slniečka, ktoré nám rozžiarujú život.

Ľudmila Piptová

www.ludmilapiptova.webnode.sk

Vaše komentáre