List sedemdesiatročnej ženy priateľke

Milá Marta!

Dospela som do štádiá, kedy stále viac a viac čítam a menej času trávim utieraním prachu. Sedím pred domom a užívam si pohľad do diaľky a vôbec ma netrápi burina v záhrade. Stále viac a viac času trávim so svojou rodinou, priateľmi, oveľa menej pracujem. Život si treba vychutnať a nie pretrpieť ho. Teraz sa to snažím pochopiť a vážiť si život.

Nemám už prečo šetriť a pri každej príležitosti používam rodinný porcelán, krištáľ a netrápim sa, keď sa niečo rozbije. Keď idem nakupovať, pekne sa oblečiem a nešetrím ani svoje parfumy, ktoré som doteraz používala len na mimoriadne príležitosti.

Slová „niekedy“ a „raz“ miznú z mojej slovnej zásoby. Ak niečo stojí zato, aby som to videla, počula, alebo robila, tak to chcem vidieť, počuť a robiť.

Neviem, čo by urobili iní, keby vedeli, že tu už zajtra nebudú. Možno by zatelefonovali svojim blízkym, priateľom, možno by sa im chceli ospravedlniť. Viem si predstaviť, že niekto by išiel do super reštaurácie na kvalitný obed.

Ja to nechcem  vedieť. Veľmi by som sa totiž hnevala na seba, že som nenapísala niektoré listy, ktoré som mala napísať. Hnevala by som sa, že som častejšie nehovorila svojmu manželovi a rodičom, ako veľmi ich milujem.

Snažím sa veľa smiať. Keď ráno otvorím oči som vďačná za každý deň, za každú minútu, za každý dych – to je skutočný dar.

Život nie je tanečný večierok, ale keď sme tu, musíme tancovať!

Ilustrarčná foto Depositphotos.com

Vaše komentáre