Lilka Ročáková – od pesničiek k opere

Narodila som sa na Slovensku v Trenčíne v česko-slovenskom manželstve. Mamička pochádzala z Českých Budějovíc a otecko z Trenčína. Zoznámili sa v roku 1946 Prahe, kam otec vozil z Trenčína výrobky svojej obuvníckej firmy pánovi Wegnerovi na Národnú triedu do paláca Metro. Mamička vtedy v Metre pracovala ako kaderníčka u majiteľa pána Šilhánka. V tom čase to bol vyhlásený kadernícky salón, ktorý navštevovali známe umelkyne ľahké i vážne múzy, niektoré z nich mamička česala. Dodnes mám schovanú veľkú fotku Inky Zemánkovej, venovanej mojej mamičke za krásne účesy. Rodičia sa do seba na prvý pohľad zamilovali a tak nebolo divu, že sa mamička sťahovala za svojou láskou do Trenčína. Ja som sa narodila 28. septembra 1948. Mala som spevavú mamičku. Spievala si pri práci, s priateľmi, ale hlavne spievala so mnou. Repertoár mala široký, ľudové pesničky českej i slovenskej, dobové šlágre, nevynechala ani operetu. Ja som vraj začala spievať súčasne s rozprávaním. Mala som rada hudbu z rádia alebo z gramofónu, najviac sa mi páčilo, keď ma vzal do náručia otecko a tancoval so mnou, on bol veľmi dobrý tanečník. Počas vojny sa dokonca tancom živil. Drahoš Želenský, neskorší riaditeľ ND v Prahe, ho angažoval do Slovenského národného divadla. Na javisku sa stretol okrem iných s Krištofom Veselým, alebo Jarmilou Kšírovou. Bohužiaľ sa musel zo zdravotných dôvodov ešte počas vojny, umeleckej dráhy vzdať. Z tej doby mal ale veľa priateľov medzi hercami a tak, keď prišlo do Trenčína hosťovať divadlo z Martina, mali sme celý činoherný súbor u nás na obede. Večer sme išli celá rodina do divadla a pre mňa to bolo prvé stretnutie s divadlom. Hrali ľudovú veselohru Jozefa Hollého s názvom Kubo. Ešte pred predstavením ma vzali tety herečky do šatne. Posadili si ma na stolík s líčidlami a ja som s úžasom hľadela na tú žiaru svetiel a na krásne nalíčené tváre herečiek. Predstavenie sa mi veľmi páčilo, najviac Kubo, ktorého hral neskôr taký slávny Josef Kroner. Po predstavení som mu predvádzala, na pobavenie hercov i rodičov, ako toho Kubu hral. Divadlo ma od prvého stretnutia nadchlo.

V štyroch rokoch som začala chodiť do baletu. K tomu sa viaže moje prvé vystúpenie na javisku. Spolu s ďalšími dievčatkami som tancovala v bielej balerínke na uspávanku z opery B. Smetany Hubička „Letela bielučká holubička“. Záverečný potlesk sa mi tak zapáčil, že som ani nespozorovala, že som na javisku zostala ďakovať sama a vôbec som si nevšimla, že sa za mnou nemilosrdne zatiahla opona. Po beznádejnom hľadaní otvoru v opone som skočila do prvého radu do náručia môjho otecka. Môj prvý spevácky výkon zaznel v Mestskom rozhlase v Trenčíne. Do dnes si pamätám ľudovú pesničkou, ktorú som spievala. Volala sa „Prala som ja na potočku“. Ešte v predškolskom veku som predniesla prvé slová v činohre. Stalo sa tak v divadle v Českých Budějoviciach, kde som bola navštíviť s mamičkou príbuznú v Českých Budějoviciach. Vyvrcholením našej návštevy bolo divadlo. Hrala sa tragédia Friedricha Schirella Úklady a láska. Sedeli sme v čestnej lóži, pretože teta Mára bola v tom čase poslankyňou. Predstavenie som sledovala pozorne až do tej chvíle, keď hlavná ženská predstaviteľka Luisa vypila jed a padla na zem mŕtva. Ja som si, ale všimla, že stále dýcha a tak som na ňu zavolala na celé divadlo jadrnou slovenčinou „Vstávaj hore, nerob tiež somarinky!“) To, že herci len ťažko ovládli smiech a že sa publikum smialo na hlas, nemusím dodávať… Pravda neprehovorila som z javiska, ale z hľadiska.

 Keď som teda v roku 1954 nastúpila do prvej triedy, tak nebolo divu, že som hneď prvý školský deň na otázku pani učiteľky Radovej, čím by som chcela byť, keď budem veľká, odpovedala: „Budem hrať divadlo!“ A tak sa tiež stalo, aj keď pretieklo ešte veľa vody.

Veľký zlom v mojom živote nastal o rok neskôr, keď som sa s rodičmi presťahovala do Prahy konkrétne na Letnú. Do druhej triedy som nastúpila na základnú školu U Studánky. Bývali sme u sestry mojej mamičky tety Rézi, ktorá nám veľkoryso prenechala jednu izbu v Kamenickej ulici. Musela som si zvyknúť nielen na nových spolužiakov, ale hlavne na češtinu. S deťmi to bolo jednoduchšie. Veľakrát som svojich spolužiakov pobavila. Ako napríklad, keď sa ma učiteľka opýtala, čo robí kohút. Moja odpoveď, že kikiríka vyvolala salvy smiechu u mojich spolužiakov. Rada spomínam na družinu. Páčilo sa mi čítanie rozprávok po obede a potom vlastivedné vychádzky s pani učiteľkou Škvrňovou na Pražský Hrad. V družine som bývala niekedy až do šiestej, ale nevadilo mi to, urobila som si tam úlohy a potom som bola veľmi rada s deťmi asi preto, že som nemala doma súrodenca. Bohužiaľ dve deti, ktoré sa rodičom narodili po mne, zomreli ešte ako dojčatá. V Prahe som pokračovala v hodinách baletu u pani Lolly Slabej. Páčil sa mi tanec na špičkách, ktoré som, ale bohužiaľ nemala. Náhradou sa mi stali domáce papuče. Keď už som zničila tretie, tak sa nado mnou otec zľutoval a nechal mi ušiť na mieru pravé špičky. Chcela som sa stať baletkou. Moje pohybové nadanie, v porovnaní s talentovanými deťmi, nebolo veľké. Za to som ale mala zmysel pre rytmus a hlavne fantáziu, ako hudbu vyjadriť pohybom. Vrcholom môjho baletného obdobia bolo sólové vystúpenie pre robotníkov v ČKD Praha a to priamo v továrenskej hale. Tancovala som na hudbu z baletu Oscara Nedbala „Z rozprávky do rozprávky“. Choreografiu som vymýšľala priamo na vystúpení. Vtedy som však netušila, že sa tomu hovorí choreografia. V škole som bola priemer s odretými ušami. Jediný predmet, v ktorom som vynikala, bola hudobná výchova. Mojou najlepšou kamarátkou z triedy sa stala Edita Lumtzerová. Bola členkou rozhlasového zboru Bohumila Kulinského, kde spievala často sóla. Spievala dokonca tak dobre, že ju obsadil Jan Werich do detskej úlohy Pišvejcovej v hre Ťažká Barborav divadle ABC. S Editkou sme spievali aj dvojhlasne, väčšinou ľudové piesne. O speve sme viedli vášnivé debaty, ktoré často končili hádkou. Doma sme mali zviazané časopisy Kinorevue, ktoré som si veľmi rada prezerala a tak som vlastne spoznal množstvo slávnych, počnúc Lídou Baarovou, Adinou Mandlovou, Natašou Gollovou, Gustavom Nezvalom, Svatoplukom Benešom, či Rudolfom Hrušinským končiac. Vďaka Kinorevue som sa  orientovala, aj vo svetových filmových hviezdach. Moja žmurkacia bábika dostala meno Shiley po detskej hviezde a neskoršej veľvyslankyni USA Shirley Temple.

Od šiestej triedy bola časť detí zo školy U Studánky preložená na školu v Korunovačnej ulici. V tom čase som už s rodičmi bývala pri Letenskom námestí vo Veľtržnej ulici. Bol to jednoizbový byt s kuchyňou vo zvýšenom prízemí. Miesta bolo málo a tak som musela spať na gauči so svojou matkou. Výhodou tohto zdieľaného spania bolo, že som jej všetky svoje „průšvihy“ oznamovala v posteli a ona sa tak s nimi do rána lepšie vyrovnala a mňa potom čakal, menší trest. Bývanie to ale naozaj nebolo ideálne, navyše sa v tom čase budovalo sídlisko Petřiny. Je známe, že Veľtržná ulica je do kopca a my bývali až na samotnom vrchole. Cez deň sa nedalo vetrať kvôli hluku a výfukovým plynom z ťažkých nákladných vozidiel, ktoré vozili panely na novo vznikajúce sídlisko. Šťastie bolo, že stačilo prejsť Oveneckou ulicou a boli sme v Stromovciach. S deťmi sme tam hrali guličky, vybíjanú, alebo sme sa vozili na kolobežkách. Stromovkou sa dalo prejsť až k Vltave a prívozom do Tróje až do zoologickej záhrady. V zime sa dalo výborne sánkovať, alebo korčuľovať na rybníčkoch. Radi sme chodili aj na Letenskú pláň, kde bola ďalšia možnosť ku hrám. Chodili sme do sadu s červenými ružami k novo vybudovanému Stalinovmu pomnúku. Boli tam bazény z nádherného lešteného mramoru, ale nikdy som v nich, pokiaľ si pamätám, nevidela vodu. K Letenskej pláni tej doby patrili veľkolepé vojenské prehliadky k výročiu oslobodenia. Najmenej týždeň pred tým sa Letná nevyspala. V noci prebiehal nácvik na prehliadku. Pred našimi oknami stáli tanky a do hlbokej noci zneli z tlampačov vojenské povely.

Novo som vymenila hodiny baletu za hru na klavír. Chodila som súkromne k pani profesorke Ružene Motykovej. Bola to veľmi láskavá dáma, ktorá mi umožnila každý deň u nej cvičiť, pretože my sme klavír nemali. Až neskôr mi rodičia kúpili klavír na splátky. Keď som urobila prijímacie skúšky na konzervatórium, tak mi pani profesorka Motyková venovala dva krásne viazané klavírne výťahy Predané nevesty a Rusalky. Netušila som vtedy, že ma budú sprevádzať po celú moju opernú dráhu. Marienku aj Rusalku som spievala z českého repertoáru najčastejšie. Rada by som sa ešte zmienila o svojej novej triede na škole v Korunovačnej. Skladala sa jednak z detí, ktoré prišli od Studánky a potom z vítečníkov, ktorých sa zbavili ostatné triedy z Korunovačnej. Boli sme triedou, ktorá svojich pedagógov privádzala k zúfalstvu, ba dokonca k plaču. Prirovnala by som ju, bez rozpakov k žiakom Igora Hniezda vo filme Jana Svěráka Obecná škola, len tá nápravná rákoska chýbala. Aj my sme mali svojho obľúbeného Igora Hniezda, ktorý sa ale volal  Zdravko Orozovič a bol našim triednym učiteľom. Myslím si, že vďaka podobe aj neobvyklému menu, bol zrejme príbuzným herca Igora Orozoviča. Na konci ôsmeho ročníka bola naša trieda z dôvodu nezvládnuteľnosti rozpustená a my jej žiaci  sme boli rozdelení do ostatných deviatych tried. Ja som mala šťastie, pretože som sa dostala do triedy, v ktorej boli výborní muzikanti. Každú prestávku sme hrali na klavíri a spievali, hlavne pesničky zo Semaforu. Nakoniec sme sa rozhodli, že založíme rytmickú skupinu. Mali sme dvoch výborných klaviristov, Ríšu Pavlasa, ten po  ukončení základnej školy nastúpil na Pražské konzervatórium a Jirku Adámka, otca súčasného výborného režiséra rovnakého mena. Na bicie hral Rom Lakatoš a už vtedy dokonca na elektrickú gitaru, syn významného súdruha, bývajúceho na neslávne známom Molochove, Karel Hodač. Ten to nemal doma vôbec ľahké, pretože jeho otec vysokopostavený súdruh, neustále kritizoval náš repertoár, hlavne ten anglický. Ja som spievala. Zúčastnili sme sa Súťaže tvorivosti mládeže a tú sme v našej kategórii v Prahe suverénne vyhrali. Pre mňa osobne mala súťaž veľký význam. Niekto z poroty ma oslovil a odporučil mi, aby som sa zúčastnila súťaže Hľadáme nové talenty v kaviarni Alfa na Václavskom námestí. Po rodinnej porade bolo rozhodnuté, že tam so mnou pôjde otec. Chudák, mal vtedy zápal okostice! V riadne zafajčenom prostredí v neskorú hodinu som zaspievala za sprievodu tanečného orchestra Eduarda Parmy pieseň Zlej rak, ktorú som sa naučila na pionierskom tábore v Chřibskej. V origináli to bol slávny rock and roll Jailhausa Rock z repertoáru Elvisa Presleyho. Súťaž som vyhrala a dokonca sa objavila moja fotka v novinách Večerní Praha. Pasáž Alfa zohrala vôbec v mojom ďalšom osude významnú úlohu. Okrem kaviarne tam sídlil Semafor a tiež holičstvo. K pánovi Doležalovi chodil na zástrih okrem môjho otca aj Ferdinand Havlík, vynikajúci klarinetista, saxofonista a hlavne šéf kapely v Semafore. Ako sa tak u holiča hovorí, dozvedel sa o mojom úspechu v súťaži „Hľadáme nové talenty“ a odporučil, aby som sa zúčastnila konkurzu do Semaforu. Bol to konkurz iba pre dievčatá a konal sa 17. februára 1963 v cvičebnej sále Domu stavbárov na Václavskom námestí. Môj výkon je napokon zaznamenaný vo filme Miloša Formana Konkurz. Záujemkýň vraj bolo vyše osemsto. Spievala som osvedčeného Zlého raka. Na klavíri ma sprevádzal Karel Mareš, úspešný skladateľ a režisér okrem iného slávneho Jonáša a tingltanglu. To som však vôbec netušila. Keď som dospievala, tak som sa naňho oborila a nediplomaticky vyhlásila, že naši chlapci zo základky to hrajú lepšie. Ďalej som už na nič nečakala a s plačom utiekla. Na šťastie za mnou vybehol Ferdinand Havlík a povedal mi, že sa mu páčilo, ako som spievala. To ma trochu upokojilo a hlavne dalo akúsi nádej do budúcnosti. Bola som v deviatej triede a tak sa rozhodovalo o mojom budúcom povolaní. Mala som napísané gymnázium, alebo učenie za kaderníčku. Keď mi prišla obálka s farebným semaforom a v nej pozvánka na predspievanie priamo na javisku Semaforu, tak sa všetko mohlo razom zmeniť. Deň D nastal na Veľký piatok roku 1963. V Semafore práve skončila skúška, keď ma priviedli na javisko k vynikajúcemu klaviristovi Rudolfovi Roklovi, aby so mnou skúsil pesničky, ktoré budem spievať. V hľadisku zasadla hviezdna porota: páni šéfovia Suchý, Šlitr, dámy Hegerová, Malknechtová, Filipovská, páni Gott, Jelínek a ďalší. Neviem už presne, čo som spievala, ale boli to určite semaforské pesničky, najskôr z repertoáru mnou zbožňovanej Evy Pilarovej. Keď som dospievala, tak mi pán Suchý oznámil, že ma angažujú. Moja radosť nepoznala medze. Zdalo sa mi, keď som stúpala po schodoch z jednej strany s pánom Suchým a z druhej strany s pánom Šlitom, že stúpam do raja. Bolo to, ale prozaickejšie, bolo to do kancelárie tajomníčky Dády Cejnkovej, kde sme sa dohodli na mojej zmluve. Vzhľadom na to, že som ešte nemala pätnásť, tak som musela mať potvrdenie od lekára, že môžem pracovať. Bola som angažovaná, ako elév za 600 Sk mesačne. Peniaze ale boli to posledné, čo ma zaujímalo, hlavné bolo, že som sa stala najmladšou členkou divadla Semafor.

Rok 1963. Lilka Ročáková je najmladšia členka divadla Semafor

Rok 1963. Šesť žien s pánom Horníčkom. Je to moja prvá rola. Ja sedím na zemi.

Tak ma tituloval pán Suchý v programe „Prišli ste neskoro, ale predsa.“ Réžiu mal Janík Roháč. Premiéra bola v Parku kultúry a oddychu Julia Fučíka v Prahe Holešoviciach. Keď sa potom natáčalo „Keby tisíc klarinetov“, tak sme s touto reláciou chodili na zájazdy po západných Čechách. Okrem Jiřího Suchého účinkovali ešte Hana Hegerová, Pavlína Filipovská, Jiří Jelínek, Jana Malknechtová, Pavel Sedláček a Karel Gott. Ja som spievala dve jazzovo zamerané pesničky Bielej klapky Karola Mareša a Malé mačiatko Suchého a Šlitra. Úžasné bolo, že som mohla chodiť na všetky predstavenia. Bola to pre mňa veľká škola. V tom čase bol na repertoári Jonáš a tingltangl. Osobne ho považujem za najlepšie predstavenie Semaforu. Chodila som takmer na každé predstavenie. Vtipné dialógy, nádherné pesničky a k tomu originálne herectvo Suchého a Šlitra. Každé predstavenie bolo trochu iné. Na konci, po nekonečnom potlesku sa pridávali pesničky na želanie divákov. Hrala sa aj v poradí tretia hra o Zuzane, ktorá tentoraz nebola pre nikoho doma. Najviac som obdivovala pani Hegerovú v piesni o Barovej lavici a Karla Gotta s piesňou Maria z muzikálu West Side Story. Boli tam aj ďalšie pekné pesničky, Kapitán kam s tou loďou s Pavlínou Filipovskou, Motýľ s Janou Malknechtovou a Jiřím Jelínkom alebo Život je pes s Pavlom Sedláčkom. Páčilo sa mi, že pesničky mali divadelnú atmosféru. O subrety, ako dámsku časť súboru páni šéfovia S+Š nazývali, bolo v Semafore postarané. Mali sme možnosť chodiť do pasáže Lucerna na pohybovú výchovu k pani Lee Janečkovej, v tom čase významnej choreografke Divadla za bránou. Najlepšie sme boli my s Pavlínou a tiež Bořek Navrátil z Národného divadla. O ôsmej hodine ráno nám dávala pani Lea pekne do tela! Jiří Šlitr pre subrety zariadil hodiny spevu. Býval v rovnakom dome na Chodskej ulici na Vinohradoch, ako profesorka Pražského konzervatória Ludmila Bendlová. Na hodiny sme chodili, pokiaľ si dobre pamätám všetky, s výnimkou pani Hegerovej. Věra Křesadlová dokonca s veľkým bruškom, ktoré ukrývalo talentované dvojčatá Petra a Martina Formanovi. Pani profesorke sa natoľko zapáčil môj hlas s rozsahom troch oktáv, že mi odporučila štúdium na konzervatóriu. Zdôvodnila to tým, že mi absolútne chýba profesionálne vzdelanie a že moja dráha v Semafore nemusí byť naveky. Rodičia jej dali za pravdu a ja som sa začala na skúšky poctivo pripravovať.

V Semafore, som mala okolo seba starších a hlavne slávnejších kolegov, pred ktorými som mala, po pravde povedané, veľký ostych. Chýbal mi kontakt s mojimi rovesníkmi. Môj kamarát Ríša, ma vtedy zaviedol do slávneho bigbeatového klubu Olympik v Spálenej ulici (dnes tam hrá Ypsilonka), vystupovali tam Miloslav Šimek a Jiří Grossman s bigbeatovou kapelou VOJ. Všetci boli vo vojenskom, lebo práve slúžili vlasti, ako vojaci Základnej vojenskej služby. Keď mal niekto z hľadiska guráž, tak si mohol s kapelou zaspievať. Ríša to za mňa dohovoril. Keď som zaspievala, tak som dostala dve ponuky. Jednak od Šimka a Grossmanna, ktorí vlastným telom bránili, aby som sa stretla s Jozefom Lauferom, ktorý sa, ale so mnou aj tak zišiel v neďalekej Redute, kde mi ponúkol spievanie v jeho novo vznikajúcej skupine Tornádo. Vybrala som si spoluprácu so Šimkom a Grossmannom. Spolu s Karlom Černochom a Viktorom Sodomom sme spievali v ich Besídke zvláštne školy. Po odchode z vojny sa VOJ premenoval na Juventus a ja som s nimi spievala ďalej. Kapela to bola veľmi dobrá, veď sólovú gitaru hral Radim Hladík, sprievodnú Petr Rezek a na bicie Miroslav Žižka. S Juventusom som mala množstvo koncertov, raz som dokonca stihla počas jedného večera vystúpiť, ako v Semafore, tak aj v Rokoku s Juventusom, kde som ešte rozvášnenému publiku stihla jednu pesničku pre úspech opakovať. Ďalšou skupinou, s ktorou som spievala, bolo Mefisto. Skúšky sme mali vo vtedy pustom prostredí Kínskeho paláca na Staromestskom námestí. Okrem mňa s Mefistom spievali ešte Václav Neckář a Pavel Sedláček. V čase, keď som už urobila skúšky na konzervatórium, tak ponúkol riaditeľ Rokoka Darek Vostrel Mefistu stále angažmán. Klavirista Mefista a neskorší slávny skladateľ Karel Svoboda ma vtedy prehováral, aby som miesto na konzervatórium s nimi išla do Rokoka. On sám vtedy študoval medicínu, konkrétne stomatológiu. Hovoril mi, že sa radšej bude venovať muzike, než ošetrovať revúce deti. O tej ponuke som chvíľu naozaj vážne uvažovala, najmä keď som mala v Mefiste svoju lásku. Karlovi Svobodovi som naspievala jeho prvú pesničku do rozhlasu s názvom Tmou, padá smiech. Jiří Černý ju dokonca uviedol na vtedy toľko populárnej Hojdačke. Pesnička sa páčila dirigentovi a zakladateľovi orchestra Ars rediviva Milanovi Munclingrovi a tak ju zaradil do svojho televízneho programu. Pesnička to bola veľmi pekná, ušitá priamo na mieru mojej koketérie s klasikou. Moje ďalšie bigbeatové ťaženie sa odohralo v  nočnom podniku Alhambra v programe Alhcoct-revue. Spievala som tam so slávnym Olympicom. Okrem nás ešte účinkoval mim Boris Hybner, tanečný majster a neskorší majiteľ Žofína Ján Nekola s partnerkou a samozrejme trochu viac odhalený dámsky balet. Olympic prichádzal na rad okolo polnoci. Obecenstvo konzumovalo pri našej produkcii biftek a nám sa nepáčilo, že nám nevenujú patričnú pozornosť. A tak sme sa dohovorili, že na protest vystúpime bosí. Hostia si, ale pokojne ďalej jedli bifteky, za to my sme schytali tučnú pokutu.

Rok 1967  na Bratislavskej lýre s pesničkou Bylo léto

Vo svojom spomínaní sa musím ešte vrátiť do Semaforu, kde som aj naďalej vystupovala. Konečne došlo na moju skutočnú divadelnú premiéru. Bola to hra autorskej trojice Jiří Suchý, Miroslav Horníček, Jiří Šlitr „Šesť žien Henricha VIII.“ v réžii Jána Roháča. Henricha VIII. hral Miroslav Horníček. Katarínu Aragonskú Věra Křesadlová, Annu Boleynovú Hana Hegerová, Janu Seymourovú Pavlína Filipovská, Annu von Cleve Jana Malknechtová, Katarínu Howardovú Milena Zahrynovská a jasom  bola tou poslednou, ktorá jediná prežije Katarínou Paarovou. Spievala som pri nohách plédom zakrytému zostarnutému Henrichovi pesničku o Starnutí s prípadným textom: Čas letí ako záprah, nad ktorým práska bič, človek sa párkrát ožení a hneď je mladosť preč. S veľkou vďačnosťou spomínam na vzácne rady pána Horníčka, ktoré mi krvavé začiatočníčky poskytol. Ďalšou mojou semaforskou premiérou bolo pesničkové pásmo „Tak čo pán barón.“ Stretla som sa tam okrem iných s Evou Olmerovou a Miki Volkom. Občas bol trochu problém, aby sa udržali v prevádzke schopnom stave, ale to ako spievali, bolo naozaj mimoriadne. Už ako poslucháčka konzervatória som bola obsadená do veľmi diskutovanej Sekty. Autorom hudby, textov aj režisérom v jednej osobe bol Jiří Suchý. Myslím, že mu na tejto jeho hre veľmi záležalo. V činohernej úlohe vystupovala Klárka Jerneková, s ktorou som sa spriatelila. Okrem nej to bol zbor piatich speváčok, oblečených do šedých plášťov z vrecoviny. Na každom plášti bolo jedno písmeno slova Sekta. Každá z nás mala parochňu od farby bielej cez rôzne odtiene šedej až po čiernu. Spomínam na jednu mimoriadne krásnu pieseň Blázon a dieťa, ktorú spievala Jana Malknechtová a ešte mi utkvela jedna zborová, Plamene plápolajú a oči plačú. Po pravde povedané nikto z nás poriadne nevedel, čo si o tejto hre myslieť a aj publikum hru prijímalo rozpačito. Raz, keď boli dve predstavenia po sebe, prišiel niekto na nápad, že by sme druhé predstavenie mohli urýchliť, tým, že by sme mohli zrýchliť tempá piesní. Nikto z nás si však nevedel predstaviť, aké bude zrýchlené tempo komické. Hneď pri prvej piesni sme sa jedna po druhej postupne odbúravali. Korunu tomu nasadila Vlasta Kahovcová tým, že nás nahlas pred divákmi vyzvala, aby sme začali ešte raz. To bol koniec! Plakali sme smiechom až do konca. Bola to veľká hanba a pokuta k tomu.

Madam Butterfly

V roku 1965 som nastúpila na Pražské konzervatórium. Čakala ma nádherná doba nabitá poznávaním, sprevádzaná priateľstvom a stretnutím s osobnosťami, ktoré ovplyvnili môj celý ďalší umelecký život. Skúšky som urobila bez problému a dokonca mi riaditeľstvo ponúklo, aby som nastúpila do druhého ročníka na odbor Hudobnej komédie. To som si, ale pre seba vyhodnotila tak, že nebudem dobre vedieť ani spievať, ani hrať. Pokračovala som teda v štúdiu u svojej profesorky Ludmily Bendlovej na Opernom oddelení. Hneď v septembri na začiatku môjho štúdia požiadal Semafor o moje uvoľnenie na zájazd Šesti žien do Západného Nemecka. Ako poslucháčka konzervatória som mala zákaz verejne vystupovať. Riaditeľ Václav Holzknecht si ma zavolal do riaditeľne a zájazd mi povolil pod podmienkou, že si výučbu riadne doplním, inak, že ma bez milosti vyhodia. Ja som jeho slová vzala vážne a naozaj som takmer trojtýždennú neprítomnosť vo výučbe dohnala. Aj na začiatku druhého ročníka po predchádzajúcom úspešnom zájazde Šiestich žien, žiadal Semafor opäť o moje uvoľnenie do NSR, tentoraz dokonca s podporou Ministerstva kultúry, pretože majiteľ západonemeckej agentúry pán Dicker si na základe predchádzajúceho môjho úspechu vyžiadal moje opätovné účinkovanie. Tentoraz to bolo komplikovanejšie o to, že v čase zájazdu organizovalo konzervatórium Ježkov večer. Aby bolo vyhovené obom stranám, tak mi Ministerstvo kultúry pridelilo Tatru 603 s vodičom, aby som mohla spievať ako na zájazde Semaforu, tak na Ježkovom večeri v divadle ABC. Na Ježkovom večeri som spievala tri piesne J. Ježka s textami V+ W. Spolu s baletom secesný valčík Báječný je Paríž, ďalej pieseň Minulosť hoďme cez palubu a konečne najznámejší Keď som kyticu viazala. Na tomto večeri vystúpil, ako sólista v skladbe Blues z pozostalosti neskôr slávny Jiří Kilián, alebo Jaroslav Klempíř, ktorý zahral Bugatti Step. Tatra 603 pôsobila v Západnom Nemecku veľký rozruch, ľudia sa zastavovali a so záujmom si ju prezerali. Pre mňa bol zaujímavejší pán vodič. Rozprával mi o tom, ako vozil po Československu prvého kozmonauta Jurija Gagarina. Keď sa pri jednej jazde stalo, že mal jeho vozidlo poruchu Gagarin, vraj bez váhania zložil sako, vliezol pod vozidlo a vo chvíľke ho opravil. S veľkou pýchou mi ukazoval hodinky, ktoré mu Gagarin venoval na pamiatku.

Svadba v roku 1969 a s manželom pri príležitosti 55. výročia svadby, teraz nedávno.

S mojou rodinou v Hamburgu a Vianoce 2023 s mojimi vnukmi.

Text a foto Lilka Ročáková

​

Vaše komentáre