Krásne babičkovské povinnosti

Novinárka a spisovateľka Gabriela Rothmayerová si vyskúšala, aké je byť reportérkou ( v Smene na nedeľu, v Nedeľnej Pravde), redaktorkou v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu, riaditeľkou Rádia Devín, aj političkou – bola poslankyňou Federálneho zhromaždenia ČSFR, aj slovenského parlamentu. Napísala deväť kníh, nová jej práve vychádza pod názvom Ako mladnú muži.

No v máji tohto roka sa jej syn Michal s nevestou Silviou postarali o úplne najkrajšiu úlohu. Úlohu babičky.

V tú májovú nedeľu večer o pol deviatej sme dostali esemesku: Máme Elišku! A mne sa úplne nekontrolovane začali rinúť z očí slzy. Na druhý deň ráno som šla na trh ako v tej Prévertovej básni: kúpiť kvety, pre teba, moja láska! S kyticou krémovo ružových pivónií som potom stála na vrátnici najkrajšej nemocnice na svete, kde nie sú nemoci, iba nové duše, a rozochvene som sa pýtala, kde nájdem svoju vnučku. A ako som prvý raz na jazyku pocítila to vyslovené slovo, opäť mi bolo až do plaču. Od dojatia a vďaky, lebo život je naozaj večný.

Potom som ju uvidela, drobnú, v tej najbezbrannejšej polohe, s rúčkami nad hlavičkou. A v tej chvíli som vedela, ako som blízko k svojej mame, aj keď ona tu už dávno nie je. V mysli sa mi vybavili všetky strachy a úzkosti: Miško má teplotu, privrel si pršteky do dverí, chytil sa horúcej žehličky… mama vždy vedela, čo treba v tej chvíli. Lebo mamy sú viac, ako ženy a každá mama potrebuje ešte aj tú svoju.

A v každej malej bábike už drieme nová mama.

V Horskom parku, kam som si Elišku vozila na prechádzky, sa v tom uplynulom lete hrávali dievčatká a chlapčekovia. Vodili ich tam v transparentných vestičkách panie učiteľky zo škôlky Lienka. A malé slečny bežali ku kočiariku, nazízali doň, kývali malej Eliške na pozdrav, prihovárali sa jej.

„Ďaššie bábätko povodím ja,“ oznámila raz malá Johanka, sama ešte bábätko.

Odkedy k nám Eliška prišla, ukladám si nové povinnosti: napríklad naučiť sa piecť chlieb. Lebo to raz chcem naučiť vnučku. Ako čerstvá mama som chodila do práce a bývala som často netrpezlivá – naháňal ma pocit  všetko stihnúť. Teraz sa neponáhľam, a predsa akoby som toho stíhala viac. Aj čítať, aj písať, aj chodiť do kina a do divadla, aj na koncerty. Myslím si, že čím viac v sebe nazhromaždím, tým viac budem mať čo Eliške odovzdať.

Máme len jedného syna, aj ten odišiel na štúdiá už vo svojich šestnástich rokoch, navštevoval Atlantic College vo Walese, potom študoval v Londýne na Londýnskej škole ekonomickej, kde získal aj doktorát. Vrátil sa domov už ako veľmi dospelý, skoro som zabudla, ako vonia ten nový život. Som mu, aj jeho žene, vďačná za babičkovské povinnosti. Nové, a predsa také staré ako ľudstvo samo. A keď v Aleji prezidentov v Grassalkovichovej záhrade stretávam iné babičky s kočiarikmi, tak sa nielen zdravíme, ale aj vľúdne a prajne usmejeme na ratolesti, ktoré vozíme.  Aby sa im na tomto svete dobre a pokojne žilo!

Gabriela Rothmayerová

Vaše komentáre