Keď vás niekto ničí, treba sa ozvať. Lebo vás zničí úplne. Spraví z vás chuderu, ktorá samozrejme despotu chlapa prestane po nejakom čase priťahovať, a tak si nájde milenku a všetko ešte hodí na vás!

Ak v partnerských vzťahoch zhadzujeme partnera, zosmiešňujeme ho, sme na neho zlí, staviame sa do role „otec – dcéra“, „matka – syn“, „učiteľ – žiačka“ či „učiteľka – žiak“, ničíme tak jeho sebavedomie. Náš direktívny prístup hovorí o nevyriešenej veci v nás samotných, partner je len budič dajakého strachu v nás samých.

Kto chce mať vedľa seba chuderu či neschopáka? Nik. Preto som za to, že partner sa má podporovať. Áno, ak čosi nefunguje, vecne a neutrálne to pomenovať, kde tá druhá strana by si zasa mala vstúpiť do svedomia a snažiť sa opraviť to, čo brzdí vzťah, rodinu… Ale agresívny, ponižujúci, autoritatívny, vulgárny, násilnícky, deštrukčný prístup hovorí veľa aj o nás, možno o našom neláskavom detstve, o nevhodnom prístupe rodičov (rodiča) k vašej vyvíjajúcej sa duši v časoch mladosti.

Rodičom treba odpustiť a k partnerovi zmeniť prístup. Lebo vaši rodičia to inak nevedeli, takisto ich k ich nekorektnému konaniu priviedli určité životné križovatky, ktoré nedokázali lepšie spracovať. Ak človek neodpustí, to akoby obdobný osud naložil do batôžka svojim deťom. Aj oni sa budú rozvádzať, aj v ich neskorších vzťahoch môže byť násilie, nepochopenie, ponižovanie…

Keď vás ktosi ničí, treba sa ozvať. Lebo vás zničí na sto nula, spraví z vás chuderu, ktorá samozrejme despotu chlapa prestane po nejakom čase priťahovať, a tak si nájde milenku a všetko ešte hodí na ženu, „to ty za to môžeš, veď sa pozri ako vyzeráš, stále len reveš, si troska… čo sa mi má na tebe páčiť?“. Ale to, že to zapríčinil on svojim nadradeným a uzurpátorských prístupom, tak to si uvedomí až po viacerých stroskotaných vzťahoch. Možno…

Sme vo vzťahoch, aby sme sa podporovali a lepšie sa nám žilo. Počúvajme sa, komunikujme, ale neničme. To len naše vnútro kričí, že bolo ničené.

Text Pavel „Hirax“ Baričák