Keď som vošiel s patričnou úctou do bytu alebo domu starých ľudí, bola tam atmosféra, aká v moderných domácnostiach nie je.

Vždy, keď som vošiel s patričnou úctou do bytu alebo domu starých ľudí, bola tam atmosféra, aká v moderných domácnostiach nie je. V drvivej väčšine tam nenájdete moderný minimalistický nábytok, lebo taká 80 ročná babička by ani nevedela, ako má na takej minimalistickej sedačke vôbec sedieť. Ona potrebuje svoj starý dobrý fotel ušiak, starý kredenc, starú vitrínu a staré objemné skrine z poctivého tvrdého dreva a hlavne fotelky, v ktorých sa sedí najlepšie. Pravdaže aj starý šezlón, to sa rozumie. Starý človek má úplne iný vkus ako mladí ľudia. Starý človek má starú knižnicu s posuvnými sklami a tam sú knihy z dávnych čias, ktoré už čosi tiež prežili. A vôbec , hlavná vec je, že tam knižnice vôbec sú, lebo dnes to veľmi v moderných interiéroch nevidíte. Na stene u starých ľudí visia v rámoch na čestnom mieste aj staré čierno-biele svadobné fotografie. Starenkin manžel už trebárs dvadsať rokov nežije a je dávno po smrti, ale on je tam stále na tej fotografii s ňou v lesníckej alebo železničiarskej uniforme – usmiaty a zdvorilý fešák s dobrou výchovou z domu, ako sa na mužov v minulosti patrilo. Keď ešte muži boli mužmi a nie dúhovými liberálmi. Ďalej sú tam všelijaké sošky a vázičky, neraz len tak bez nejakého systému a žánru a sú tam hlavne na nábytku aj dečky. Staré dečky, háčkované či ako sa to volá, veď viete na čo myslím. Dečky dnes nikde veľmi nevidíte, lebo by ani nemali na čom vlastne ležať, keď ten minimalistický nábytok s nimi ani nepočíta. Koberce u seniora sú tiež staré, lampy a lustre rovnako pamätajú obdobie krátko po druhej svetovej vojne. Pravda, boli aj takí, čo nábytok dva či tri razy za život vymenili, ale tých až toľko nebolo.

Čo nájdete v kuchyni, to je tiež temer všetko zo starých čias – hodiny na stene, staré váhy, žardiniéra a misky na ovocie, tácky a podnosy aké dnes nikde nekúpiš a samozrejme aj poháre a štamperlíky. Riad je starší, neraz v ňom aj na sporáku vykypelo a tak má takú žltkastú starosvetskú patinu. Ale varí sa v tých hrncoch dobre, ba najlepšie. Určite lepšie ako v tých nových moderných, samý nerez. Je tam v rohu na dečke samozrejme aj stará remoska a mixér z roku 1965, všetko stále funkčné, lebo to bolo vyrobené na dlho, nie len na dobu platnosti záručného listu. Priateľu, šálka čaju zo starého hrnčeka u nejakej starenky chutí inak ako niekde na benzínovej pumpe alebo v modernej kaviarni, to mi ver. A nezabudnime na výšivky a vyšívané vankúše, tie sú tiež dôležitou súčasťou domácnosti starých ľudí. Tie sú z čias, keď naše pracovité ženy s vkusom sedeli doma a bežne po večeroch a nedeliach vyšívali obrusy, vankúše a obrazy. Tak približne takto vyzerá taká domácnosť starých ľudí. Aj nedávno boli zábery v televíznych novinách z obývačky staršej panej a presne takto to tam bolo. A presne takto to bolo aj v domácnosti moje starej mamy a mojej mamy. V takej domácnosti to malo svoju dušu, neopakovateľnú hrejivú a domácku dušu prívetivého a pohodlného domova. Lebo tam viseli na oknách aj neodmysliteľné firhangy a závesy, čo už dnes v móde tiež dávno nie je.

No a potom starý človek zomrie, prídu tam do tej domácnosti potomkovia a čo s tým? Čo s tým všetkým „haraburdím“? Povyhadzuje sa to, lebo starký či starká už nežije, tak to tam treba všetko vymaľovať, vymeniť okná, vyhodiť starý nábytok, dať tam novú kuchynskú linku, odtrepať starú vaňu a celé to moderne vykachličkovať, skrátka a dobre, obrátiť to na obraz moderných čias. Priatelia, nič pre mňa, Ja idem s duchom starých čias, zariadil som si to na starý spôsob aj na chalupe lebo tak mi to vyhovuje. Mám tu aj staré varechy a príbor, staré doplnky a mám tu aj po mame dečky a vyšívané vankúše. Až umriem, potom po mne potopa, ale teraz je tak, ako to ja chcem. Toto nie je liberálny dom, toto je skôr také múzeum života – môjho života a života mojich predkov.

Prajem vám pekný deň a zamyslite sa trochu nad tým, čo som tu dnes všetko s láskou k vám popísal.