Kamile Magálovej v živote veľmi pomáha humor

Bolo to niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov. Bývala som internáte Nešporák a za mojou spolubývajúcou prišiel jej priateľ Milan a  hovorí: „Dievčatá, pozývam vás do jedného veľmi útulného divadla. Bude tam hrať mladá herečka, z ktorej bude raz veľká hviezda.“ Neviem, ako sa to predstavenie v divadle Korzo volalo, ale hlavnú úlohu hralo drobné mladé, nakrátko ostrihané tmavovlasé žieňa. Bola to Kamila Magálová.

Veľmi rada si spomínam na to obdobie. Bola som tam 10 rokov a zahrala som si veľa krásnych úloh. V tomto malom divadielku si ma všimli a angažovali neskôr do Národného divadla.

My Superbabky často spomíname na našu mladosť, napríklad na módu, ktorá sa vtedy nosila. Čo vám utkvelo v pamäti?

Ja si spomínam na trvalú. Asi každá sme ju vtedy mali a potom tie účesy vyfúkané von. To bolo pekné. Ale mne sa raz trvalá vypomstila, lebo v jednom predstavení mi Emil Horváth podpálil moje kučery. Zachránil ma Duško Tarageľ, ktorý mi oheň na hlave uhasil, za čo som mu veľmi vďačná. Totiž tá trvalá bola vtedy veľmi agresívna, neviem čo sa tam pridávalo, aby dobre držala, ale tú vôňu cítim dodnes. Aj vôňu tých spálených vlasov.

Keď už spomíname, vy veľmi často hovoríte o svojej omame…

Veď ona ma vychovala, tak je to logické. Za všetko som jej vďačná a teraz využívam najmä to, ako dobre ma naučila variť. Vždy mi vštepovala, že každú prácu treba robiť s láskou. Ak nemáte k vareniu vzťah, nemôžete uvariť dobré jedlo. Toto sa mi veľmi zišlo pri relácii RTVS Tajomstvo mojej kuchyne. Prvý rok som v každom vysielaní varila dobroty mojej starej mamy. Osobne mám doma veľkú zbierku kuchárskych kníh, odtiaľ čerpám, ale vždy sa snažím niečo pozmeniť, aby to bolo také moje, originálne.

Takže vy máte stále plný kalendár. Nemáte niekedy chuť povedať si a dosť, už budem len oddychovať?

Bolo by to fajn, ale zatiaľ mám veľa práce. Ale veď ja viem aj oddychovať. Mám krásnu záhradu, o ktorú sa starám, dve mačky jedného psíka, s ktorým musím chodiť na prechádzky. Určite mám aj ja také chvíľky, že sa mi nechce vstať z postele, nič ma nebaví. Som sama, lebo moja vnučka, ktorá so mnou býva, teraz študuje v Madride, ale viem sa prekonať. Vstanem, okamžite začnem niečo robiť a život fičí ďalej.

Niekto v našom veku si povie, že ho už nič v živote nečaká, rezignuje. Čo na to poviete?

Viete čo? Ja mám na to jednu odpoveď. Pozrite si znovu film Líbáš jako Búh.  Tam uvidíte, čo všetko sa môže v živote pritrafiť.  Ja som tú postavu nehrala, ja som ju žila! Písalo mi veľa žien, ktoré si mysleli, že sa život pre ne skončil, ale tento film im otvoril oči!

Mnohé rovesníčky vám závidia, že ste stále štíhla. Ako to robíte, keď tak rada varíte?

Pozrite sa, už aj ja mám na bruchu pneumatiku, hoci sa snažím jesť zdravo. Ale je pravda, že do fitka nechodím, nemám to rada. Skôr len tie prechádzky so psom.  Ale ja si myslím, že v našom veku vôbec nevadí nejaké to kilo navyše. Určite je lepšie mať plnšie tvary a hladšiu tvár, ako byť vychudnutý a vráskavý. Podstatné je, aby sme sa dobre cítili. Ja mám tú zásadu, že musím dobre vyzerať aj doma. Nie že by som nechodila v teplákoch, ale aj tie musia byť elegantné. Potrpím si aj na dobrú bielizeň, veď čo keby sa mi niečo stalo a záchranka by ma zobrala do nemocnice, ako by som sa cítila v niečom rozgajdanom? A čo mne veľmi pomáha, to je humor. Rada sa smejem, stretávam sa s ľuďmi, ktorí sa tiež radi smejú. Ja totiž okamžite už pri podaní ruky vycítim, aký je to človek, či zo mňa nebude vysávať energiu. To nepotrebujem, lebo tu chcem byť ešte veľa rokov pre moje deti a vnúčatá.

Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová

Vaše komentáre