Je to už veľa rokov, čo si mladučký Vojtech Keszeli zahral aj vo filme

Po ukončení štúdií prišli desaťročia práce v televízii so spravodajským, dokumentárnym a výnimočne i s hraným filmom. Potešilo ma, keď ma vynikajúci režisér Štefan Uher v roku 1981 oslovil, aby som v jeho, dnes už klasickom, skvelom filme Kosenie Jastrabej lúky zahral seba, čiže televízneho redaktora, nakrúcajúceho reportáž na dedine. Partnerom mi bol hneď v úvodných záberoch tohto filmu oscarový Jozef Kroner.

Ďakujem osudu, že som sa počas celej svojej televíznej kariéry redaktora, či moderátora a zavše i ako režiséra mohol venovať umeniu audiovizuálnemu. Boli to vzrušujúce a krásne časy. Aj som si ich užíval naplno. Žiaľ, rýchlo sa minuli. Je tu čas dôchodku a s ním môj výtvarnícky reštart. Stále hľadám a skúšam nové tvorivé postupy i techniky. Taktiež sa usilujem zužitkovať všetko to, čo som sa za tie roky naučil.

To je práve to, čo ma u teba Vojto prekvapilo. Sedeli sme roky v ekonomickej redakcii tri metre od seba a ja som nikdy nevedela, aký si ty zručný. Kde sa to v tebe vzalo?

Odpoveď je jednoduchá. Začalo sa to už v rannom detstve. Vyrastal som na dedine a rodičia mi nezakazovali siahať na tzv. nebezpečné náradie. Namiesto zákazu ma veľmi skoro naučili bezpečne ním narábať. Preto otcova sekera, dláto, či ostré nože, no neskôr i elektrická cirkulárka boli pre mňa často lákavejšie, než vláčik, či autíčko. Odhadujem, že mojim prvým, „umeleckým dielom“ bol nejaký ježko, čiže kus dosky, do ktorej som natĺkol aspoň kilogram klincov rôznych veľkostí.

Takéhoto ježka si plánujem v krátkom čase vyrobiť. Predstavu o ňom už mám. Bude azda o niečo náročnejšie vytvarovaný, než bol ten z detstva J. Z tých čias sa mi však zachoval zelený šašo, ktorého vám v Superbabkách predstavujem. Prečo je zelený? Látka takejto farby bola akurát naporúdzi. Ušil som si ho niekedy v tretej, štvrtej triede ZŠ. Iba nedávno som ho (zúboženého) objavil na povale rodičovského domu. Dostal novú čapicu, golier i topánky. Dnes je to môj poklad!

Tých trpaslíkov ťa kto naučil robiť?

Keď som bol šiestak na základnej škole, otec mi doniesol formu na odlievanie trpaslíkov. Dostal ju od kolegu v robote, ktorý mal staršieho syna. Ten už sa v tom čase venoval viac dievčatám, než trpaslíkom. Tak som sa do toho pustil ja. Rýchlo sa rozchýrilo, že vyrábam ozdoby do predzáhradky. Musel som uspokojovať ohromný záujem na „trpaslíčom“ trhu J. Odhadujem, že som ich odlial aspoň sto, no možno až dvesto. Sú z betónu, vnútri oceľová výstuž. Pri výške zhruba 70 cm vážili okolo 25 kg. Tak som to mal aj s posilňovaním. Našli si ma dokonca aj ľudia z Čiech. Trpaslíkov som vyrábal až do skončenia základnej školy. Nezostal mi ani jeden. Vtedy sme ich spolu s dobrým kamarátom, ktorý mi pri odlievaní a farbení trpaslíkov asistoval, považovali za úsmevný gýč. Po vyše päťdesiatich rokoch, iba nedávno sa mi jeden vrátil. Už to pre mňa nie je gýč, ale kus môjho dávneho ja. Sentimentálne, emotívne, ale je to tak. Navrátilec bol po polstročnej vernej strážnej službe medzi kvetinami značne zbedačený. Tak som ho s láskou zreštauroval. Čo osud nechcel, zrazu, z ničoho nič ma pred pár dňami na ulici oslovil ďalší človek, ktorý mi zvestoval, že tiež vlastní „môjho“ trpaslíka. Tak som si ho uňho vyfotil. Aj ten by si už zaslúžil obnovu „fasády“.

Ale nevyhýbal si sa ani ženským ručným prácam…

Nebol to len otec, ktorý ma nenápadne priučil rôznym zručnostiam. Rovnakým dielom sa o moje šikovné ruky zaslúžila aj moja mama. Sama neustále tvorila. Pamätám si ju, ako v rámci aktívneho oddychu vytrvalo štrikovala, háčkovala a vyšívala.

Niekedy na prahu dospelosti ma požiadala, aby som jej zohnal vhodný návod, podľa ktorého by sa naučila techniku uzlovania, makramé. Potrebné podklady som jej dodal, ale ju to nakoniec nezaujalo. Mňa áno, tak som sa vytvárať vzory technikou makramé naučil ja. Svoj talent uzlovania som si vybrusoval na ďalšej životnej ´štácii´, počas povinnej vojenskej služby. Dva roky ubíjajúcej nudy som si krátil aj tvorbou uzlovaných darčekov podľa objednávok kamarátov v uniforme, ktorí ich potom posúvali svojim priateľkám. Splácali mi ich na vychádzkach v krčme U Tonky tekutým zlatom. Počas vojenskej služby sme v kasárňach vyrábali všeličo. Pomáhali sme si pritom lupienkovou pílou, nožnicami i lepidlami…. Na povale rodičovského domu leží dodnes torzo nočnej lampy z preglejky, ktorú som vyrobil ako vojak ČSLA. Je to klasika, otŕčajú sa na nej holé baby.

Čo v súčasnosti najradšej tvoríš?

Samého ma prekvapuje, že ovládam pomerne široký rozsah spôsobov stvárnenia hmoty. Kto videl moje objekty vie, že sa nevyhýbam časovo náročnému zhotovovaniu drobných, jemne vypracovaných ornamentov z drôtu takmer bez akéhokoľvek náradia, ale ani hlučnejším, tzv. motorizovaným dielenským postupom, ako sú rezanie, vŕtanie, či zváranie kovu, či fyzicky náročné ručné sekanie a leštenie kameňa.

Priťahujú ma najmä témy na drobné a duchaplné, rovnako i vtipné, úsmevné artefakty. Často vyrábam veci každodennej potreby, ktoré obohacujem vždy o nejakú pridanú hodnotu. Napríklad také, v meste i na dedine, prepotrebné metly z prútia, či z ciroku. Dávam im neobvyklé tvary, zdobím ich výpletom, či rezbárskou technikou. Usilujem sa, aby aj takéto jednoduché veci boli farebné, veselé. Aby nám trošku rozjasnili naše často ponuré všedné dni.

Čitateľky Superbabiek srdečne pozdravuje   Vojtech  Keszeli

Vaše komentáre