Je možné uzdraviť sa zo Sklerózy multiplex?

Na základe doterajších vedeckých výskumov je skleróza multiplex považovaná za celoživotné ochorenie. Jej príčina nie je známa. Na jej vzniku sa podieľajú z 80% epigenetické faktory (teda faktory životného štýlu a prostredia) a len 20 % genetická predispozícia (a aj tá je modifikovateľná spôsobom života). Na jej vyliečenie lieky nie sú.
V liečbe sa v súčasnosti používajú jednak DMT (ochorenie modifikujúce lieky) lieky, ktoré sú cielene zamerané na určité miesto imunitného systému ( ide o lieky, ktoré ovplyvňujú prevažne zápalové aspekty v procese sklerózy multiplex) a kortikoidy, ktoré pri vzplanutí ataku ochorenia tlmia nežiaducu aktivitu vlastného imunitného systému. Každý z týchto liekov zasahuje do fungovania imunitného systému. Je to v súlade s výsledkami výskumov, ktoré potvrdzujú, že u pacientov s SM imunitný systém nefunguje správne.
Faktom je tiež, že imunitný systém človeka je nesmierne zložitý systém navzájom prepojených biochemických reakcií, ktorý je výsledkom jeho formovania od prvých dní plodu v maternici a následných interakcií s vnútornými či vonkajšími faktormi, ktorým bol človek v živote vystavený. Preto je imunitný systém jedinečný a špecifický pre každého človeka.
A sme pri probléme. V súčasnosti neexistuje možnosť zmapovania, ako presne funguje imunitný systém u jednotlivca, teda u každého z nás.
Poznáme len všeobecné princípy fungovania zdravého imunitného systému. U sklerózy multiplex tiež najčastejšie miesta zistených porúch vo fungovaní imunity u pacientov s touto diagnózou.
Na základe takto získaných vedeckých informácií sa vyvíjajú lieky cielene zamerané na zistenú poruchu v imunitnom systéme. Lieky vyvíjané v dobrej viere pomôcť „umelo“ zasiahnu do tohto zložito fungujúceho systému a u časti pacientov môžu byť efektívne. Nikdy však nevieme pacientovi povedať, či konkrétne jemu liek pomôže a nakoľko. Môžeme to len predpokladať. A čo nevieme vôbec, je vedomosť, do akej miery by mohol takýto zásah narušiť individuálne fungujúci imunitný systém. Na toto nám odpovie možno veda o mnoho rokov, keď sa snáď zdokonalia naše možnosti poznania ľudského organizmu.
Používame teda liečbu DMT (ochorenie modifikujúcu liečbu) podľa určitej základnej schémy a čakáme, ako zareaguje organizmus. Ak sa stav stabilizuje, sme radi a liek ponecháme. Ak nie, skúšame ďalší a opäť čakáme na reakciu imunitného systému. Vyvíjajú sa stále novšie lieky s vyššou účinnosťou, bohužiaľ, súčasne aj s väčším množstvom vedľajších účinkov. Štúdie potvrdili, že čím skôr po stanovení diagnózy sa nejaký liek nasadí, tým sa štatisticky zníži počet atakov (vzplanutí ochorenia), spomalí celková progresia ochorenia, pribúdanie nových ložísk v mozgu a tiež riziko invalidizácie pacienta.
Ale, čo s tými, čo zle reagujú alebo nereagujú na liečbu, prípadne liečbu netolerujú pre vedľajšie účinky? Bohužiaľ ich percento je vyššie, ako tých, kde je stav relatívne stabilizovaný.

Aká by mohla byť súčasnosť?
Zamerať pozornosť na faktory životného prostredia, ktoré na základe vedeckých výskumov priebeh ochorenia zlepšujú. Súčasne podporiť vlastné regeneračné schopnosti organizmu a tak pomôcť imunitnému systému zosilnieť a „zabojovať“ svojim individuálnym spôsobom proti ochoreniu.
Problémom je, že za liečbu sa považujú iba chemické prípravky, teda lieky a všetko ostatné (faktory životného štýlu a prostredia – ktoré v skutočnosti ochorenie spôsobili a naďalej ho udržujú) je druhoradé a podceňované.
Protizápalová strava, aeróbne cvičenia, ktoré opakovane vedecky dokázali, že majú schopnosť obnovemia buniek a myelínu bez akýchkoľvek vedľajších účinkov, ako aj meditácia sa nepovažujú za liečbu, ale iba za doplnok k liečbe.
V súčasnosti sa síce už píše o dôležitosti správnej stravy, cvičenia a ovplyvnenia miery stresu, ale v bežnej praxi centier pre liečbu SM ide o okrajovú záležitosť. Pacient nedostane žiadne individuálne odporúčania ani konkrétne opatrenia a postupy v tomto smere.
Ďalším problémom v prípade uznania stravy, pohybu, či meditačných techník ako správneho liečebného prístupu by mohlo byť presunutie zodpovednosti za priebeh ochorenia z lekárov na pacientov. Momentálne je liečba na lekároch a preto nesú i zodpovednosť za priebeh ochorenia. Ak by sa však mali cvičenie, strava, či meditačné cvičenia uznať za prvolíniový základný prístup k liečbe ochorenia (podobne ako lieky), zodpovednosť za jeho priebeh by bol na pacientovi. Záviselo by od pacientovej pevnej vôle, disciplíny a osobných možností, ako by choroba prebiehala. A to nehovorím o technických, či finančných problémoch, ktoré by sa museli riešiť. A na to nie sme zvyknutí ani pripravení.
Najväčším problémom je však stále málo intenzívny výskum zameraný na stravu, jej zložky a stravovacie návyky, ako aj na ďalšie faktory životného štýlu u SM. Už samotná problematika je logisticky nesmierne náročná, nehovoriac o otázke financovania takýchto štúdií. Vývoj liekov podporuje farmaceutický priemysel, ale kto by sa hrnul do výskumu stravovania, pohybových režimov, či rôznych meditačných techník? Aká by bola finančná návratnosť takýchto štúdií?
Teda ako by to mohlo fungovať?
Spojiť západnú medicínu s tradičnou tisícročnou múdrosťou ľudstva. Nečakať ďalšie roky, kým veda nevynájde liek na definitívne vyliečenie SM. Dovtedy je potrebné chrániť mozog a systematicky a cieľavedome ovplyvňovať priebeh ochorenia stravou, pohybom, meditáciou, ako i ďalšími spôsobmi, ktoré pacientovi neuškodia. Inak bude choroba napredovať, poškodzovať mozog a ovplyvňovať život tisíckam pacientov. Nie je čas čakať na jednoznačné vedecké závery .
Pokiaľ vieme, že pacientovi tieto zatiaľ “nevedecké postupy„ neuškodia, prečo sa nad nimi nezamyslieť? Pacient ihneď vycíti, či „tomu“ lekár pripisuje dôležitosť a podľa toho sa i zariadi.
Som presvedčená, že pacient bude radšej „nevedecky uzdravený“ ako „vedecky“ chorý.
Preto je potrebné pracovať na radikálnej zmene myslenia lekárov a zásadnej zmene prístupu k liečbe tohto chronického ochorenia. Nevyhnutná je tiež zmena myslenia pacientov a pochopenie, že zodpovednosť za priebeh ochorenia je v ich rukách. Nie sú bezmocní, len musia pochopiť, aké faktory zhoršujú priebeh ich ochorenia, načúvať viac vlastné telo a byť aktívnym členom tímu lekár – pacient.

MUDr. Soňa Feketová