Ján Pipta, ročník 1950

Ako väčšina chlapcov na dedine som  hrával futbal, behal, skákal, plával, lyžoval, pomáhal rodičom pri poľnohospodárskych prácach. Počas štúdia na Konzervatóriu v Košiciach sme tiež hrávali futbal, plávali v bazéne a chodili sme na lyžiarske zájazdy, kde som sa umiestňoval na dobrých pozíciách. Výkonnostne, pod vedením trénera, som však nikdy nešportoval. Počas štúdia na VŠMU som sa už nevenoval žiadnemu športu a takisto ani počas 30 ročného koncertovania s komorným súborom MUSA LUDENS, keďže som ako háč na dychové nástroje  musel mať citlivé prsty.

V roku 2005 pri náhodnom meraní tlaku, lekár spozornel a spýtal sa ma, či mi nie je zle, či nemám mdloby a podobne. V ten deň  ma poslal do Vojenskej nemocnice, kde som prežil noc na JIS-ke. Bol som zúfalý a vystrašený, nesmel  volať domov, aby vedeli, čo je so mnou. O dva týždne sme mali zmluvný koncert v Portugalsku. Až ráno som zvestoval manželke, že je to asi zlé. Nakoniec, po týždni v nemocnici a po nekonečných vyšetreniach, mi primár povedal: „Keď nemáte žiadne problémy, choďte do Portugalska.“

S malou dušou a nitroglycerínom vo vrecku, sme zájazd bez problémov absolvovali.

Po návrate začalo polročné vyšetrovanie na arytmiu srdca a zvýšený tlak. Skúšali rôzne lieky, holter, CT a ďalšie  vyšetrenia. Napokon  lekári rozhodli, že musím až do smrti užívať 4 lieky ráno aj večer. Keďže mi lekári odporúčali viac sa hýbať, začal som  behať z Rače do Svätého Jura a späť. Skúsil som aj preteky Devin – Bratislava, ale ako totálny amatér som nasadil tempo s ostatnými a pre bolesť šľachy na nohe som musel preteky vzdať. Lekár mi odporučil niekoľko mesiacov nebehať. Začal som jazdiť  na dámskom bicykli. Našťastie natrhnutú šľachu som necítil. Kontroly u lekára boli uspokojivé, ale lieky „do smrti“ som musel užívať ďalej. V ďalšom medikamentóznom liečebnom procese sa mi arytmia upravovala pri fyzickej záťaži do normálneho stavu. Keďže som sa  predtým nevenoval  športu,  začal som skúšať plávať, behať a bicyklovať.

Raz sa stalo, že som si zabudol lieky, keď sme išli na 3-dňový koncertný zájazd. Zo strachu, čo sa stane, som bol totálne na dne. Nestalo sa nič, doma som si zmeral tlak, bol v poriadku. V inom zdravotnom zariadení som sa zveril lekárke, ktorá sama turisticky bicyklovala, či nemôžeme znižovať lieky, keď sa mi nič nestalo počas troch dní bez liekov. A  tak po porade s primárom  sme postupne lieky znižovali, až ich napokon z môjho života úplne vylúčili. Najviac mi vyhovovalo bicyklovanie a tak som začal  jazdiť po račianskych a jurských kopcoch, až som sa v roku 2009, ako 59 ročný, zúčastnil na svojich prvých veľkých pretekoch  v horskej cyklistike.

Ako úplnému začiatočníkovi sa mi celkom darilo, tak som sa snažil poctivo pripravovať na sériu maratónov v roku 2010.  Niekoľkokrát som stál na stupni víťazov a v celkovom hodnotení série som skončil  na 4. mieste. Bál som sa však úrazov z pádov, preto som skúsil prvé svoje preteky v cestnej cyklistike Merida Road Cup 2011,  kde som sa umiestnil v záverečnom hodnotení na 8. mieste. V r. 2012 na 6. a  v r. 2013 na 5. mieste. V konečnom poradí série Župného pohára Na bicykli deťom 2013,  som sa umiestnil na 3.mieste.

Za najväčší úspech však považujem výrazné zlepšenie môjho zdravotného stavu a tiež aj konečné umiestnenia na pretekoch.

Keď sme v roku 2012 ukončili našu koncertnú činnosť, začal som sa venovať výkonnostnému športu na plný úväzok, čiže každý deň. Zapáčili sa mi aj preteky v behu, na 10 – 15 km, kde sa mi podarilo  občas stáť na stupni víťazov.

To ma ešte neuspokojovalo, skúsil som otužovanie a v tomto roku som ukončil tretiu sezónu celoročného plávania na Zlatých pieskoch v Bratislave. V zime pri mínusových teplotách sa odporúča pre začiatočníkov vydržať v ľadovom otvore cca 5 min. To sa mi podarilo a naviac  plávanie sa mi zapáčilo tak, že chodím  plávať skoro ráno takmer každý deň počas celého roka, potom beh a bicykel, najmä na trase JURAVA.

Na budúci rok to už  bude 10. sezóna  môjho výkonnostného športu, počas ktorej som musel zmeniť životný spôsob v stravovaní, v tréningoch pri rôznych športoch, celkovú životosprávu a znížiť  váhu  podľa tabuliek BMI. Pre niekoho je to veľké sebazaprenie, ale keď si človek uvedomí, že  je to na prospech zdravia, zvládne všetko. Keď to vedia vydržať iní, prečo by som to nemohol  aj ja. Od študentských čias som nefajčil. Dnes si nekupujem lieky, nemíňam na alkohol, neprejedám sa……V minulosti som si myslel, že takéto „trápenie“ je pre iných a teraz s radosťou zisťujem, koľko seniorov sa venuje športovaniu. Sme veselí a hlavne zdraví (najstarší 85 ročný v cestnej cyklistike odjazdil v tomto veku niekoľko pretekov). Je to životný štýl ľudí, ktorí sa nevzdávajú ani vo vyššom veku, nenadávajú na lekárov, na choroby, nechodia do krčiem, neprejedajú sa. Dnes má každý šancu  naštudovať  si niečo o športe a pomaly, každý deň urobiť minimálne pár kilometrovú prechádzku, potom prípadne beh, plávanie (to sú finančne nenáročné športy), neskôr si našetriť (namiesto cigariet, alkoholu a iných zbytočností nejaké peniažky) kúpiť  si pre začiatok aj starší, ale kvalitný bicykel a začať jazdiť po cyklotrasách, ktoré sú už prijateľné na mnohých miestach Slovenska.

A tak  „Seniorskému športu zdar!“ 

Text a foto Ján Pipta

Vaše komentáre