Elena Kohútiková napriek ťažkým skúškam života, nikdy nestráca optimizmus

Je to silná žena a do nášho magazínu sme s ňou urobili rozhovor preto, lebo je aj vynikajúca stará mama. A je to aj moja spolužiačka z vysokej školy.

Ako by  si zhodnotila svoj život, súkromný, veľmi skoro si ovdovela, ale aj profesionálny?

Môj život bol veľmi ťažký, hlavne v určitých fázach, pokiaľ mi deti vyrástli a dospeli. Nebolo to jednoduché, ale na druhej strane bol môj život nesmierne zaujímavý a rozmanitý. Niekedy hovorím, že som zažila nových a nepoznaných vecí vo svojom živote za dva normálne životy. Určite bolo náročné, ale aj veľmi podnetné vychovávať po strate manžela dve malé dcérky a stať sa z minúty na minútu živiteľom rodiny. Ale asi najzaujímavejšie obdobie pre moju celú rodinu, ale aj pre mňa osobne z profesionálneho hľadiska, bolo obdobie po roku 1989. Riešila som denno-denne množstvo nových, dovtedy nepoznaných otázok – aj v súkromí – vzhľadom na dospievajúce dcéry – aj v práci. Budovalo sa niečo úplne nové a tam človek nevedel povedať, že sa toho nezúčastní. A pohltilo ma to teda poriadne. Najprv budovanie Národnej banky Slovenska, pri ktorom som bola a potom ochrana hodnoty slovenskej koruny. Keď sme ju stabilizovali, prišli integračné aktivity a euro. A nakoniec veľmi zaujímavá práca v komerčnej banke – no taký život – ani v súkromí, ale ani pracovne – by som si nikdy nevysnívala…..

Kedy si sa cítila najšťastnejšie?

Najšťastnejšie chvíle môjho života boli, keď sa mi narodili moje dve dcérky. Na tie chvíle nikdy nezabudnem. A teraz sa mi zopakovali, keď sa mi jeden po druhom narodilo 5 vnúčatiek – dve vnučky a traja vnuci. Opäť som zažila tie pocity nesmierneho šťastia, ktoré nenahradia žiadne pracovné víťazstvá!

Urobila by si dnes vo svojom živote niečo inak?

Práca, ktorú som robila, si vyžadovala celého človeka. Mnohokrát sa zamýšľam nad tým, či som predsa len nemala robiť menej a viac času venovať svojim dcérkam. Ale vyrástli z nich – možno práve preto – že boli odkázané dosť vecí robiť samé aj vtedy, keď iné deti takéto starosti nemali – samostatné ženy a sú z nich úžasné matky. A dnes sa im cez ich deti snažím vrátiť tú podporu, ktorú oni mne dávali, keď som ju potrebovala.

Aké si mala pocity pri narodení vnúčat?

Nepredstaviteľne krásne. Bola som šťastná, že som sa toho dožila a bola to aj pre mňa taká odmena za ten môj život.

Čo všetko sa im snažíš odovzdať?

Všetko čo viem. Snažím sa im hlavne ukázať, že miesto, kde sú očakávané, či majú dobré, či zlé správy – je domov. Každý týždeň, keď som doma, robím tzv. nedeľné obedy, tam sa stretávame všetci a rozprávame sa o všetkom možnom. A to je príklad aj pre moje vnúčatká, že rodina nie je iba otec a mama a súrodenci, ale k rodine patria aj starí rodičia, bratranci a sesternice, ujovia a tety. Vždy pred Vianocami – 23. decembra – sa stretáme u mňa v Limbachu, pečieme a varíme na Vianoce a deti už majú svoje zákusky, ktoré pripravujú a na tento deň sa všetci tešíme celý rok.

Súhlasíš s výchovnými metódami rodičov tvojich vnúčat?

Vo veľkom rozsahu áno, ak mám námietky, tak ich otvorene poviem.

V ostatnom čase si veľmi schudla, vyzeráš lepšie ako kedykoľvek predtým, dokonca sa nebojíš ani predvádzať na módnych prehliadkach. Ako sa udržuješ fit, čo všetko preto robíš?

U mňa tá váha kolíše a ide raz dolu raz hore. Snažila som sa cvičiť a zdravšie stravovať a keď sa mi to nedarí a váha neúprosne stúpa, tak vtedy sa dokážem ešte stále zmobilizovať a snažím sa vrátiť späť. No čím ďalej tým to dlhšie trvá.  Ale ja milujem jedlo a aj pohár dobrého vínka k nemu večer neodmietnem. A to sú – žiaľ – kalórie….

Elena Kohútiková s partnerom

Rozmýšľaš o veku, alebo si to ani nepripúšťaš? Na koľko rokov sa cítiš?

Ja nad vekom nerozmýšľam. Raz som sa pozrela do občianskeho a výsledok je, že som sa  zľakla toho čísla a rozhodla som sa ísť do dôchodku. Radšej sa tam nepozerať. Tým, že pracujem hlavne s mladými ľuďmi a vo veľmi dynamickej banke, tak ma to udržiava stále mysľou mladú… A aj vnúčatká si vyžadujú, aby som ich chápala, takže na zostarnutie snáď nebudem mať čas…

Čo by si odkázala tým ženám, ktoré si myslia, že sa život už pre ne skončil, že sa už musia venovať len vnúčatám, záhrade, vareniu….

Práve teraz v novembri začínam novú etapu svojho života. To však neznamená, že sa budem venovať iba vnúčatkám. Je pravdou, že sa budem viac s deťmi a s rodinou, ale nechávam si aj pracovné aktivity a budem sa zaoberať aj mojimi veľmi zanedbanými koníčkami – momentálne hľadám niekoho, kto by mi opravil harmoniku. A chcem sa opäť k nej vrátiť a naučiť sa opäť hrať, tak ako voľakedy. Milujem hudbu, milujem spev a tá harmonika k tomu patrí. A ešte som k tomu dostala od kolegov z banky aj kroj z môjho trnavského  kraja. Takže čo by som chcela viac? Teda chcem naďalej na sebe pracovať, aby som si nielen telo, ale aj myseľ udržiavala sviežu – pokiaľ mi to Pán Boh dovolí.

Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová

Vaše komentáre