Dobrý večer, moji drahí! Veľká noc sa blíži!
Tak! A hotovo! Ako som ich, niekedy v októbri vybrala z krabíc, tak som ich dnešným dňom dala bez použitia do zimného zabudnutia.
Čižmy to prežili, len mne je všetko divné. Rovnako sú na tom moje zimné šály, pulóvre, svetre…čo už?!
Keď sa oteplievalo, začínala jar a slniečko nás začalo častejšie navštevovať, babičenka mali svoj rituál. Žasla som. Veľké zimné vlniaky, teplé farebné kostolné šatky“balili“do veľkých obrusov. „Gabika, já to mám na celý život…“
Povedali, ani som sa nemusela pýtať. Do ťažkých kabátov, kožuchov najprv dávali bobkový list, tabak a potom prišiel do módy naftalín. Vraj nech sa mole nedostanú, vraj im požerú „šecko.“
Keď sa jedného dňa vrátili z kostola, pootvárali všetky okná, dvere, na bránu povešali všetko čo sa dalo a povedali:“Celý kostol smrdí samí naftalín…“a bolo po smrade!
Dva týždne pred Veľkou nocou to už parádne vrelo. Už sa museli umývať okná,“ firhangy“ čisté, vypraté a naškrobené. Lenže pozor! Skrine na porádečku, lebo vždy som počúvala:“ Gazdiná neny tá, kerá má navenek upratané, ale tá, čo má šade čisto.“ A potom prišli na rad aj tie tkané koberčeky.
„Zeber prakker, vypráš, chrontu vypereme..“
Keď nám všetko po dome rozvoniavalo, deduško mi tou krásnou, veľkou rukou pohladili tvár a povedali:“Šak si ty len šikovné dévča…“
To už sme jedli makovník, pili čaj a babička sa začali modliť Otče náš…
Text a foto Gabriela Dolná
