Dnes by bol celebrita, vtedy známy televízny hlásateľ

Svetozár Košický, muž s nezameniteľným hlasom má za sebou veľmi ťažké obdobie.

Pred piatimi rokmi mu po sebe zomrela mama, potom obaja mladší bratia. Vraví, že doteraz sa nevie z toho spamätať, lebo sa mali veľmi radi. Mal s nimi vynikajúci, neopakovateľný vzťah a doteraz cíti veľkú prázdnotu, ktorú nevie pochopiť. K tomu sa pridali veľké bolesti kolien.

Takmer som prestal chodiť. Bol som na artroskopii, ale nepomohla. Kolená vŕzgali, bolesť sa stupňovala, nakoniec chrupavky úplne odišli. Lekári mi navrhli, aby som podstúpil radikálnu operáciu – výmenu kolenných kĺbov. Operovali ma v martinskej nemocnici, obidve nohy naraz. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Ale teraz som už úplne iný človek. Kvalita života sa mi prinavrátila. Ale čo mi dodalo najviac sily, to je narodenie môjho vnuka Adamka. Ako keby som ho dostal k sedemdesiatke. Som veľmi rád, že moja dcéra Zuzka ma urobila starým otcom. Tento malý chlapík reštartoval celý môj život. Priznám sa, že po tom všetko zlom, čo som prežil, som vlastne ani nemal nijakú motiváciu do života. A potom prišiel Adamko. Môj kamarát, parťák, s ktorým trávim veľa času na mojej chalupe na Záhorí, ktorú som si vlastnými rukami prerobil. Ako správny dedo som pri príležitosti jeho narodenia zakopal v záhrade  slivovicu z vlastných sliviek. Verím, že sa dožijem jeho dospelosti, aby sme si mohli spolu štrngnúť. Môžem len potvrdiť, čo hovoria všetci starí rodičia, že vnúčatá, to je niečo úplne iné ako deti. Veľmi si to užívam a obdivujem moju štíhlučkú dcéru Zuzku, aká je dobrá mamina.

A syn? Ten ťa ešte neurobil dedom?

Nie. To je úplne iný človek, človek z inej planéty. Umelec, výtvarník, venuje sa filozofii a vraví, že má dosť problémov sám so sebou, nie že by si ešte založil rodinu. Ale to je jeho život. Držím mu palce, lebo vo svojej profesii je úspešný.

Napriek veku  stále ešte robíš?

Áno, robím taxikára. Je smutné, že v dnešnom svete nikde nepotrebujú človeka, ktorý má za sebou obrovské skúsenosti s mikrofónom, so spracovaním reportáží, s televíznou réžiou. Ja som musel zo Slovenskej televízie odísť vo veľmi zlom období. Mal som tesne pred šesťdesiatkou a práve vtedy predĺžili vek odchodu do dôchodku o dva a pol roka. Človeka, ktorý celý život pracoval so svojim hlasom nikde nechceli, musel som sa prihlásiť na podporu v nezamestnanosti.

Svetozár Košický s kolegyňou Andreou Bugošovou

Našťastie som sa ešte potom dostal do jednej nadnárodnej firmy, kde som zakladal tlačové oddelenie. Potom ešte do bratislavského Večerníka, odkiaľ som išiel do dôchodku. Veľmi som sklamaný programom v súkromných televíziách. Je pre mňa absolútne neprijateľný, dovolím si použiť slovo stupidný.  Ako v týchto médiách dokážu zneužiť prostého človeka v rôznych reality show!? Niektoré programy ma vyslovene urážajú, lebo to nie je žiadna kultúra, žiadna hodnota. A čudujem sa aj mnohým mladým hercom, ktorý sa do takýchto programov prepožičajú. To potom dehonestujú aj vystúpenie v divadle. Nepoznajú svoju cenu. A to je smutné. Zahovoril som sa, ale vrátim sa k taxikárčine. Poradil mi to jeden môj známy. Dajú sa zarobiť nejaké peniaze na mimoriadne výdavky, na ktoré nestačí dôchodok. Teraz je mojim cieľom za tie peniaze urobiť ústredné kúrenie na chalupe – pre môjho vnuka!

Poznávajú ťa ľudia, ktorých vozíš?

Áno a to je pre mňa veľké zadosťučinenie!

Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová

Vaše komentáre