Čo robiť keď deti klamú až sa hory zelenajú
Klamanie je prirodzenou súčasťou ľudského správania. Vedci zistili, že vedomé klamanie nie je cudzie ani malým deťom. Urobili takýto pokus: Asi trojročného chlapčeka priviedla psychologička do miestnosti, kde bolo na stole čosi zakryté. Potom ho usadila chrbtom k onomu stolu a prikázala mu, aby sa nepozeral. Zo stola stiahla plachtu. Bol na ňom elektrický vláčik, ktorý zapla. Na chlapcovej tvári bolo vidieť, ako rád by sa pozrel, čože to tam hrkoce, ale vydržal. Potom však prišla zaťažkávacia skúška. Psychologičke v kancelárii „akože“ zazvonil telefón. Povedala chlapcovi, že hneď príde a niekoľkokrát mu prízvukovala, aby sa naozaj nepozrel, čo je na stole. Chlapec to sľúbil. Keď psychologička odišla, chvíľu statočne sedel. Na tvári mu bolo vidieť, ako úporne premýšľa či sa pozrieť alebo nie. Vydržal to asi 30 sekúnd. Potom rýchlo obrátil hlavu a pozrel sa, čo sa to za ním deje. Vzápätí však pokojne sedel ako predtým. Potom sa vrátila psychologička a položila chlapcovi otázku: „Pozrel si sa?“ „Nie!“, znela rázna odpoveď. Pritom psychológovia za zrkadlovou stenou vedeli, že opak je pravdou. Podľa nich však ide o normálne správanie.
„Do predškolského veku dieťa nemusí rozlišovať, čo je klamstvo. Je vzácnosťou, keď je v tomto veku pravdovravné. Do jeho repertoáru správania totiž výrazne zasahuje fantázia,“ tvrdí psychologička Yveta Lechová. Dodáva, že dieťa si skutočnosť prispôsobí tak, aby mu vyhovovala. Tak tomu bolo aj v tomto pokuse – dieťa vedelo, že sa nemalo pozrieť, preto povedalo, že sa nepozrelo.
Obdobie, keď deti vedia, že klamať nie je správne, nastupuje až v približne školskom veku. Klamú z rôznych dôvodov. Najčastejšie sa však klamstvom bránia proti trestu. Niekedy však klamú aj z praktických dôvodov, inokedy preto, aby získali nejaké výhody. „Keď vidím, že klamú a podvádzajú ostatní, treba podvádzať tiež. A bude to platiť dovtedy, kým ľudia nebudú mať v hlavách čipy a nebudú riadení štátom,“ hovorí skepticky 16 – ročný Peter.
Klamstvo je aj vidieť
Podľa istých sprievodných znakov môžeme klamstvo vycítiť, takpovediac vidieť. Ako? Všímajte si tieto znaky:
Nervozita
Človek, ktorý klame, býva obvykle nervózny. Ak vám dieťa hovorí, že dnes nedostalo žiadnu poznámku, hoci nervózne uhýba pohľadom a je vidieť, že by sa najradšej zavrelo do izby, opak bude zrejme pravdou.
Mimika
Psychológovia vedia, že tvárové svaly len ťažko ovládame. Preto sú naše skutočné pocity na tvári viditeľné niekoľko sekúnd. Niekedy sa stane, že pri klamaní sčervenáme, alebo naopak, zbledneme. A tak sa stane, že hoci hovoríme jedno, naša mimika prezrádza druhé.
Nástojčivé presviedčanie
„Fakt neklamem! Fakt!“, tvrdí 7 – ročná Henrieta svojej mame do očí a tá pritom vie, že opak je pravdou. Klamári sa totiž snažia svoje klamstvá zakryť rôznymi fintami – niektorí sa pozerajú neprirodzene dlho do očí, iní vehementne zapierajú a zapierajú…
Reč
Pri klamaní musíme premýšľať, či sme sa ešte „nepoplietli“ a hovoríme to, čo chceme povedať. Často sa preto stáva, že hovoríme pomalšie. Deti si navyše často vypomáhajú pomocnými slovíčkami typu ….“nóóó… a potóóóm… alebo… ako to vlastne bolo?! Už ani neviem…
Niektorí zase zvyknú hovoriť potichšie, alebo rýchlejšie, aby im nebolo dobre rozumieť a snažia sa čo najskôr odbočiť od témy.
Drobné gestá
Klamstvo tiež môže prezradiť gestikulácia: ohrýzanie nechtov, zabávanie sa s gombíkom na kabáte, mädlenie si rúk, či masírovanie koreňa nosa – to všetko sú vraj gestá, ktoré prezrádzajú, že robíte čosi „nekalé“.
Ak sa prizná, netrestajte ho
Malé deti často klamú najmä preto, lebo chcú zaprieť, že urobili niečo zlé. Ak vaša ratolesť neúmyselne poškodí bábiku, radšej to bude zatĺkať z obáv pred možným trestom. A vy sa potom budete viac hnevať pre to, že luhá ako pre spôsobenú škodu.
Podľa psychologičky Yvety Lechovej záleží na tom, aby si uvedomovalo svoju chybu. Priznanie nie je až také dôležité. „Ak máte pocit, že by sa dieťa malo priznať, lebo urobilo niečo zlé, uľahčite mu to. K priznaniu mu pomôže skôr takáto veta: „Táto bábika je rozbitá, zaujímalo by ma, čo sa s ňou stalo,“ než: „Ty si rozbil tú bábiku, pravda, ty chlapčisko nepodarené!“ – radí v knihe Dieťa a ja.
Odporúča, ak sa dieťa prizná, snažiť sa ho nezahŕňať trestami a hnevom. „Nemôžete mať oboje. Ak chcete, aby povedalo, ak urobí niečo zlé, nemôžete sa naň súčasne hnevať. Ak sa rozčúlite, dieťa by bolo hlúpe, keby sa vám nabudúce priznalo.
Rodičia sa tiež niekedy sťažujú, že ich deti neberú vôbec ohľad na pravdu. Začujú nejakú zmienku o krajčírke a už ma mamička nové šaty, hoci ich nemá. Alebo kamarátovi povedia, že idú na oslavu, i keď to nie je pravda.
„Existuje veľa dôvodov, prečo deti tak klamú. Napríklad niekedy počujú dospelých klamať z taktných dôvodov: pred dieťaťom súhlasíte so susedkou, aká je neznesiteľná horúčava a pritom práve pred chvíľou ste mu tvrdili, ako máte rada teplo,“ hovorí Lechová a dodáva, že ak deťom nevysvetlíte dôvody pre tieto „nevinné“ klamstvá, nemôžete očakávať, že pochopí, prečo nemá zveličovať.
Ak si dieťa prikrášľuje denný život a rozpráva vám toľko výmyslov, že si nemôžete byť istí, čo je pravda a čo nie, nastal čas, aby ste mu vysvetlili, prečo je pravda dôležitá.
„Nehovorme mu, že klamať sa nepatrí. Vyskúšajte to s rozprávkou, v ktorej ten, čo klamal, na svoju kožu doplatí. Zdôraznite, že ak nemôžete rozoznať, kedy hovorí pravdu a kedy nie, mohlo by sa stať, že by ste sa nedozvedeli, keby ho niečo naozaj bolelo,“ radí Lechová.
