Čo hovorím na plastické operácie?

Priznám sa, polichotilo mi, keď sa pod článkom, v ktorom som vám rozprávala o mojom 65 ročnom živote objavilo niekoľko komentárov, alebo skôr otázok, že koľko mám za sebou plastických operácii? To, že nemám veľa vrások je určite genetická dispozícia, ale aj spôsob života. Veľa športujem, relaxujem, ale mám aj prácu, ktorá ma baví a hlavne, rada sa smejem. Ale priznám sa vám, že niečo som si dala plastickým chirurgom upraviť. Sú to viečka. Operáciu som absolvovala pred dvomi rokmi. Manžel i dcéra mi často hovorili, aby som si to dala urobiť. Naozaj som viečka mala spadnuté, aj sama som si to uvedomovala, i keď mi to samozrejme v bežnom živote vôbec nevadilo. Odhodlala som sa. Nie je to jednoduché rozhodnúť sa pre operáciu, keď to nie je niečo, čo vám ohrozuje život. Vedela som, že bude lokálne umŕtvenie, že sa bude rezať, zašívať, že to opuchne a možno to bude neskôr aj dlhšie bolieť. Najhorší je večer pred dňom operácie a potom čakanie na tú chvíľu. Už keď som ležala na operačnom stole odovzdala som sa do rúk skúsenej chirurgičky. Ako neskôr vravela, odrezala skoro centimeter zvyšnej kože. Obviazali mi celú hlavu a v kľude som ležala do večera, kým pre mňa neprišiel manžel a neodviezol ma domov. Doma už len niekoľko dní studené obklady na oči. Žiadne opuchy, modriny…Veľmi som sa tešila na výsledok. Bolo to viditeľné. Ale viete čo ma veľmi prekvapilo? Zrak sa mi samozrejme nezlepšil, ale celý svet sa mi rozžiaril. Už som sa nemusela pozerať len cez úzke štrbinky padajúcich viečok, ale videla som celými očami a to bol  a  je úžasný pocit. Možno vám to bude pripadať ako reklama pre plastických chirurgov, ale ja som sa chcela s vami len podeliť o moju dobrú skúsenosť!

Libuša Sabová

Vaše komentáre