Poviem vám… až som mala kŕče v žalúdku z takého strašného činu a ťažko nemyslieť na pozostalých a tých, ktorí sú zranení a študentov, ktorí prežili peklo… Božemôj, čo sa to s človekom udialo? Niečo takéto predsa nemôže vztlieť v hlave len tak pri raňajkách a komunikácii o počasí…
Zabil otca a… málo bola jedna obeť. Vyčíňal ďalej… Prečo? Dôsledky sú fatálne, ale čo tomu predchádzalo? Mladý život… ktorý siahol na ďalšie životy a… Deje sa to všetko zlo stále častejšie. V čom je príčina, čo tomu predchádza? Pýtam sa a pýtam s otázkami nahlas do éteru… Dieťa ide do školy, nevráti sa, umrie rukou iného alebo je ohrozené, či unesené… na ulici nie je bezpečne… vlastne už nikde. Veľakrát ani vo vlastnom bývaní, kde sa odohrávajú krvavé tragédie… Čo sa to s nami porobilo, čo sa deje s HOMO SAPIENS?
Akási taka izolácia človeka od človeka… divný svet virtuality prenesený do vlastnej spravodlivosti v realite… HRA (?), ale životy nenabehnú nanovo… človek umiera. Prečo potrebuje niekto obete a nakoniec za svoj čin nebude pykať, tak radšej volí guľku i vlastnej hlavy. Nemalo by to byť v spätnom chode, i keď každého života je škoda, ale…? Nepochopím nikdy… rozumiem osirelému srdcu a duši… bez východiskovej situácii, ale predsa… svedomie, súdnosť… v tej chvíli je však celé telo a myseľ na mŕtvom bode a…
Strašné obdobie, časy prežívame… strach… byť a žiť… strach povedať niečo, aby sa to neobrátilo proti človeku pre nepochopenie v mozgu iného… Takéto udalosti nám boli vzdialené… na míle… ale za posledné roky graduje úpadok… žiaľ. Umierajú nevinní… a aj strelci volia radšej smrť, ako stráviť v base doživotie a pykať. Za hriech a zločin.
Som z toho smutná… a cítim strach… neistotu v tejto dobe… zabíja sa pre maličkosti, nepohody, nepochopenie… a aj zo zvedavosti, čo to prinesie (?)
Vyjadrujem rodinám úprimnú sústrasť… i keď slová nevrátia milovaných.
Večná pamiatka, blažený pokoj.
Alenka Medvecká
Vaše komentáre
Leave a Comment