Často počujeme z úst dnešných mladých žien ktoré majú jedno, dve deti, viac už je výnimka, chodia do práce na deviatu hodinu, doma sú o piatej popoludní, obklopení „výdobytkami“ dnešnej modernej doby. Tie finančne lepšie postavené, majú aj slúžky, záhradníkov, umývačky, práčky, sušičky, vysávače, roboty, aj iné kyber hybridy a pritom počúvame veľmi často z ich úst slová ako : „Som vyšťavená, ustatá, v Česku sedřená a urvaná!“
Aj napriek tomu, čo všetko majú, nič nestíhajú, sú obklopené chaosom, hystériou, neporiadkom a padajú na nos od vyčerpanosti.
Chcel by som im preto popísať môj včerajší sen, v ktorom som sa vrátil pod starú, ťažkú perinu z husieho peria, do spálne mojej starej mamy Ďurkovičovej, niekedy do 6 roku môjho veku, keď si už veľmi dobre pamätám jej jeden obyčajný, všedný deň.
Mala „len“ dve deti, tretie im zomrelo na záškrt a keď začínal jej deň, aj oni ešte sladko spali a snívali v posteli.
Bolo totiž pol tretej ráno a starká sa vydala na svoju každodennú rannú cestu pešo na JRD, kde ju už netrpezlivo čakalo je 25 kravičiek, ktorým trebalo vykydať, podoslať čistou slamou, nakŕmiť, potom všetky ručne vydojiť a mliečko preliať do chladiarne.
Bolo pol šiestej ráno a mala všetko hotové. Čakala ju skoro 3 km cesta pešo späť domov, kde už čakal starý otec na raňajky a desiatu do práce, pretože aj on musel byť už o siedmej ráno ako zoo technik na rozdelení práce v družstve.
Starká po jeho odchode, zobudila deti, nachovala, vychystala do školy a daváj na dvor, nakŕmiť desať sliepok, pätnásť kačíc, osem husí, zajacov a dve prasiatka, ktoré v chlieviku na záhrade nemohli nikdy chýbať.
V lete tam už do doby, než začalo páliť slnko zostala, skontrolovala hriadky, plantu pozalievala, prešla záhradu až na jej koniec, bolo jej „len“ hektár.
Okolo desiatej sa dostala domov, chlípla si trochu melty, ukrojila krajec chleba z maslom a pustila sa do varenia obeda.
Keď už bolo všetko v réžii sporáku a hrnca, vyprala prádlo, vyvesila na šnúry, nanosila drevo k špohreltu, v zime aj do izieb k Peterkám.
Bolo treba aj niečo dokúpiť a tak sa vydala znovu pešo do dediny, dokúpiť veci na doplnenie zásob a trošku poklebetiť s ostatnými ženičkami z dediny. Po návrate domov niečo málo ziedla, urobila si dobrú kávu a chvíľku si odpočinula na dvore pri stole v zime v kuchyni so svojou švagrinkou, s ktorou bývali v spoločnom dvore.
Úderom 15 hodiny, ju čakala rovnaká cesta ku svojim kravičkám ako ráno.
Do toho všetkého si predstavte dámy, ešte musela okopávať záhumienku, ktorej si každý rok ďalší hektár brali, piekla koláče, v sezóne zavárala, varila lekvár, hrala ochotnícke divadlo, chodila po večeroch driapať perie, vyšívala, háčkovala, štrikovala, mala nie že dom, ale dvor uprataný ako na zámku, záhradu bez jednej zeliny a vždy dobrú náladu.
Nikdy som nepočul, že by s jej úst vyšla veta, či slovo o únave, vyčerpanosti.
Úsmev na jej perách a pohladenie jej zrobenej dlane, s láskou upečená štrúdľa boli balzamom a neskutočným zážitkom, klenotnicou poznania do môjho života.
Tak čo poviete dámy, ženy, slečny, ako sa Vám so mnou snívalo??
Aj dnes vás je samozrejme kopec šikovných, pracovitých a hlavne neplačúcich aj nad preletom muchy vo vašich príbytkoch.
Patrí vám za to úprimná vďaka, lebo v dobe konzumu, FB a roboto šikany vašich domácnosti, sa nežije tak slobodne, ako kedysi.
MAJTE ale vždy na pamäti, že aj Vašim deťom a vnukom sa raz môže snívať ako sa zasnilo mne. Zo srdca prajem, aby sa im malo o ČOM!!!
Text Maroško Rešetka
Foto Depositphotos.com
Leave a Comment