Často mi kamaráti hovoria, „ty máš v živote šťastie,“hovorí Marta Kapusta z ďalekej Austrálie

Ale ja im hovorím, že šťastie si zväčša vytvárame sami – prístupom k životu, pozitívnou energiou, spôsobom života, ale aj ťažkou prácou na sebe a aj pre iných.

Do Austrálie, Melbourne sme prišli v marci 1983 po polročnom pobyte v Rakúsku. Neboli to najľahšie časy, keďže necelý rok predtým sme stratili našu prvú dcérku. Ale možno aj preto každodenné ťažkosti neboli pre mňa dôležité a sústredila som sa na opakovanie angličtiny. Po príchode do Melbourne sme mali šťastie, lebo tu už od roku 1950 žil môj strýko John. Láskavý pán, ktorý nám veľmi pomohol, začo som mu bola vždy vďačná. Svoj život dožil s nami v domčeku, ktorý sme mu postavili v záhrade. Strýko John nás uviedol do slovenskej komunity, kde sme stretli našich prvých priateľov a známych. Komunita sa sústreďovala okolo kostola a tiež slovenských spolkov. Prvé roky sme sa veľmi aktívne  nezúčastňovali, keďže sme sa snažili nájsť si tu svoje miesto. Intenzívne sme sa učili angličtinu a popri tom sa nám narodili naše dve dcéry, dnes už dospelé slovenské Austrálčanky, alebo naopak? Obidve hovoria plynule po slovensky, ale ovládajú aj iné jazyky.

Ja som sa od začiatku sústreďovala na rodinu, aj keď som skúsila asi na polroka pracovať, ale pri malých deťoch, pri neexistujúcom rodinnom zázemí a častých detských chorobách  to bolo nemožné. Aby som pokračovala vo vzdelávaní, zapojila som sa do korešpondenčného kurzu – Hotel manažmentu, hlavne kvôli angličtine.

Deti nerozprávali po anglicky do troch rokov. Školský systém štátnych škôl sa mi veľmi nepozdával a keď som mala možnosť navštíviť alternatívnu školu waldorfského typu, založenú na filozofii rakúskeho vedca a mysliteľa Rudolfa Steinera, rozhodli sme sa, že je to filozofia, s ktorou sa najviac stotožňujeme. Po siedmych rokoch pokračovali dievčatá v klasickej anglickej súkromnej škole Metodist Ladies College. Obidve tieto inštitúcie, aj keď diametrálne sa líšiace, dali mojim deťom výborný štart do života. Staršia Andrejka pokračovala  na Melbournskej Univerzite v štúdiu práva a francúzštiny, neskôr si pridala aj švédštinu. Počas štúdia strávila rok na výmene vo Francúzsku a rok vo Švédsku na Univerzite v Lunde. Mladšia Martinka sa dostala na Umeleckú akadémiu, pokračovala na Melbournskej Univerzite, kde skončila dejiny umenia a neskôr na magisterskom  štúdiu učiteľstvo. Som na nich nesmierne hrdá. Moja cesta pokračovala stále v ich blízkosti, najprv ako pomocná učitelka vo Waldorfskej škole, kde som raz do týždňa učila varenie a pečenie ako dobrovoľníčka. Neskôr už ako zamestnanec som sa venovala tri roky žiačke s postihnutím – „integration aid“. Nemalo to síce nič spoločné s mojou profesiou – vyštudovala som Obchodnú fakultu VŠE v Bratislave – ale napĺňalo ma to a logisticky to zapadlo do rytmu našej rodiny. Nadväzne som pokračovala vo vládnej agentúre „Disability Review Panel“ a naspäť do súkromnej školy ako asistentka učiteľa.

Všetky tieto zamestnania rozšírili moje poznanie a som za ne veľmi vďačná. Tu sa moja profesiálna cesta nekončí. Nesmiem zabudnúť na roky, keď som pracovala ako nanny – opatrovala som malé deti. Bolo to počas hospodárskej krízy a veľmi ma to bavilo. Hlavne som si domov nenosila z práce problémy.Posledných 20 rokov som sa začala aktívne zapájať do komunitného života. Najviac ma bavila práca s deťmi. Môj sen bol založiť slovenskú školu pre našich najmenších. Toto sa mi nakoniec splnilo a s pomocou úžasných  žien, učiteliek a profesionálok sme s podporou rodičov a komunity v roku 2012 založili Slovenskú detskú besedu v Melbourne, ktorú dodnes vediem. Tiež ako koordinátorka slovenských vzdelávacích centier v Austrálii a na Novom Zélande sa starám o zabezpečenie profesionálneho vzdelávania učiteľov, zabezpečenie učebníc so Slovenska s podporou slovenských a austrálskych vládnych agentúr.

Stále som aktívna v Združení austrálskych Slovákov vo Viktórii, 10 rokov editujem štvrťročný bulletin Slovenské zvesti z Melbourne. Rada by som však odovzdala štafetu mladším, aby som mala viac času na vnuka a tiež by som chcela skúsiť hrať golf.

Minulý rok bol asi jeden z najťažších z rokov života  v zahraničí, keď som sa nemohla dostať na Slovensko k mamke, ktorú pochovali bez mojej prítomnosti. Po polroku som dostala výnimku cestovať na Slovensko. V tej dobe to nebolo a ešte stále nie ľahké pre nikoho. Ale život ide ďalej.

Domov je kde je tvoja rodina a moja rodina je v Melbourne.  Na Slovensko chodím každý rok a veľmi rada .

Roky sa venujem rýchlej chôdzi, pilates, zdravej výžive, aj alternatívnej medicíne. Neľutujem, že som emigrovala. Mám tu pokojný, naplnený život. Svoju prácu milujem, ako milujem moju veľkú záhradu a čas s mojimi deťmi, ich rodinami, mojou slovenskou školskou rodinou.

Text a foto Marta Kapusta

Vaše komentáre