Byť veľvyslancom SR je krásne, ale byť babičkou je ešte krajšie, hovorí Anna Tureničová

Keď sme sa počas jedného z našich vyslaní v zahraničí spojili s rodinou doma na Slovensku cez skype, náš vtedy niečo vyše dvojročný vnúčik Martinko uvidiac moju tvár na obrazovke, smutne sklonil hlávku: Babi, ty si zase v Ankare? Stislo mi srdce, veď deti v takom veku sa takéto slová bežne neučia. A moje vnúčatká od malička sedeli s ich maminkou nad mapou a malinkým prstíkom ukazovali, kde je babička a dedko. Nuž aj toto je daň za to, že človek vykonáva svoju prácu v inej časti sveta, odlúčený od rodiny, ďaleko od domova. Ja som tú svoju prácu robila s maximálnym nasadením, moje veľvyslanecké posty v rôznych krajinách boli ocenené najvyššími štátnymi vyznamenaniami a moje pôsobenie v slovenskej zahraničnej službe bolo ukončené udelením medaily ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky za prínos k budovaniu slovenskej diplomacie.

Aj manžel sa musel „nájsť“ v novom postavení. Keďže diplomacia je ešte stále skôr „mužský“ svet, manželky veľvyslancov v tej ktorej krajine pôsobia vo svojich kluboch, pravidelne sa stretávajú a organizujú rôzne podujatia. Na našom prvom vyslaní bol manžel jediný mužský člen tohto klubu medzi vyše 70-timi ženami z rôznych štátov sveta. Bol spoluorganizátorom početných aktivít a dámy ocenili, že ich naučil pripravovať jeho slávnu štrúdľu. Pred odchodom mu zorganizovali dojemnú rozlúčku.

Počas jednej z návštev sme sa dozvedeli, že k Benjamínkovi pribudne braček! Na jeho narodenie sme pricestovali domov a v rodine sme privítali Martinka. Bolo a je to pokojné, usmievavé chlapčiatko. Najväčšiu radosť má vtedy, keď môže pomáhať – či už maminke v kuchyni alebo dedkovi v záhrade. V mojom pracovnom kolotoči som vždy uvítala nové fotografie od dcéry, či pokusy o nové slová, básničky a pesničky od vnúčikov počas skypovania. Keď chlapci povyrástli, život priniesol do rodiny nové radostné udalosti. Na svet prišli dvojičky Eliáško a Lukáško. Máme štvornásobnú radosť, obrovské šťastie a želáme si len jediné: aby boli naďalej všetci zdraví!

Návrat do nášho domova znamenal zároveň takmer každodenné prepojenie s mladou rodinou. Milujeme pohľad na ich usmiate tváričky, na otvorené ústočká, keď treba papať, na tanečné pohyby pri hudbe, máme radosť, keď dostávajú maškrtku a nikdy nezabudnú zobrať aj pre bračekov… A radosť do srdca nám prinesie večer pohľad na pokoj spiacich tváričiek. Najkrajšie trávenie voľného času je pre nás výlet do prírody, kde sa vnúčikovia vybehajú spolu so psíkom – s našou Barbinkou. Je to malý maltezáčik, ktorý nás sprevádza na našich cestách a je neoddeliteľnou súčasťou našej rodiny.

Pracovné úspechy a ocenenia prinášajú veľkú radosť a zadosťučinenie, ale v ničom sa nevyrovnajú objatiu a pohladeniu malých ručičiek, pohľadu rozžiarených očiek, či šibalskému úsmevu na detskej tváričke. Som vďačná Pánu Bohu za tento poklad.

Text a foto Anna Tureničová

Vaše komentáre