Bratislavské seniorky, ženy, ktoré môžeme doobeda stretnúť v Tescu, v Bille alebo v Lidli, prešli všetkými možnými skúškami

„Dnes chcem hovoriť o tajnej armáde našich dní. O nenápadnej sile, ktorá jediná pochopila, v akom nebezpečenstve sme sa ocitli. Tá armáda nemá drahú najmodernejšiu výzbroj. Nemá kozmickú techniku. Jej sila je vo vynikajúcom výcviku, v disciplíne, v dnes už nevídanej trpezlivosti a odolnosti. …Väčšina príslušníčok začínala ako záklaďáčky v slovenskej armáde krásy. Dnes by som ich postavenie charakterizoval vojenským výrazom déle sloužící. Tá armáda je dobre maskovaná, takmer všadeprítomná, a ak o nej viete, najľahšie ju rozoznáte podľa rovnošiat. Nemajú ich jednotné, ale veľmi podobné. Voľné plášte, trošku obchodené tenisky, vnukovo tričko, nákupné tašky na kolieskach alebo pestré pevné igelitky. Spoznáte ich aj podľa pátravého pohľadu a bystrých očí. Možno slabšie počujú, ale vidia všetko. Keď sa s nimi rozprávam, hovoria, že majú pocit, že sa blíži koniec sveta. Toto, čo sa tu odohráva, až prekvapujúco nenávidia. Reagujú podráždene a prudko, ako keby tu bola nová nepriateľská okupácia. „A nie je?“ pýtajú sa ma, keď sa o probléme rozprávame. „Kto sú všetci tí vulgárni, nekultúrni ľudia, ktorí odkiaľsi vyliezli a zmocnili sa médií, kšeftov a politickej scény?“ Náš osud je podľa mňa v ich rukách. Všetci ostatní kolaborujeme, bojíme sa alebo sme sa dali kúpiť…
Bratislavské seniorky majú odložené hrubé laminované albumy s fotografiami. Tie fotky sú čiernobiele, vyblednuté, takže vyzerajú ako odfotené sny a zabudnuté spomienky z čias, keď slová ako slušnosť, vďačnosť, láska, statočnosť ešte neboli také obnosené a znehodnotené. Na záberoch nie sú dvaja ľudia medzi palmami pri mori. Na nich sú celé rodiny, ako sa smejú, objímajú, spoločne oslavujú alebo smútia. … majú dokonalý sluch ako tí najcitlivejší ladiči. Dokážu rozoznať každý falošný tón, počujú klamstvo zasunuté hlboko na dne tárania a po dvoch slovách vedia, s kým majú tú česť. Majú svoju hrdosť, ktorej ochranné nátery sú zošúchané až na kov, zviditeľnené ako ohryzený mostík spod zubnej hmoty. Toto sú už najlepšie z najlepších, narodili sa do kapitalizmu, dospeli a žili v socializme a v najlepšom veku ich okradli o všetko. A v päťdesiatke ich strčili do zlodejského kapitalizmu. …

Ženy, ktoré môžeme doobeda stretnúť v Tescu, v Bille alebo v Lidli, prešli všetkými možnými skúškami, odolali plameňom citov, kyselinám sklamaní, opustené manželmi vydržali v krutých mrazoch nechcenej samoty. Tie tvrdé znežneli, tie nežné stvrdli. Ale to nie je tvrdosť ocele ani mäkkosť plastelíny. To je hmota vzácnych stromov. Pevných, tvrdých, odolných a dostatočne pružných, aby obstáli, podopreli a nenechali sa vyvrátiť. Sú majiteľkami kľúčov od tajomných komnát, kde chránia zvyšky tajomstva toho, čo sme považovali za domov. Každý deň varia zázračné jedlá, ktoré si pamätáme z detstva, majú ich pre nás pripravené v hlučných chladničkách. Hrozí nám, že keď sa nespamätáme, tak zablúdime, vykrvácame, vysilíme sa až na dno duše, klesneme tak hlboko, že nás nič nezachráni. Jedine dúšok maminej alebo babkinej polievky s rezancami a plnené kura s ryžou a uhorkou.
Tá tajná armáda neviditeľných dievčat má pomerne jednoduché zásady.
Keď v tom spíš, usteľ to.
Keď z toho ješ, umy to.
Keď si to vyzlečieš, zaves to.
Keď to otvoríš, zavri to.

Boris Filan

Foto: Depositphotos.com

Vaše komentáre