Ono je to v živote tak (myslím v tom mojom, ktorý som si prežila). Hej, bola som vdovou vo veku 29 rokov sa na chvíľu v šoku a bolesti zastavilo moje bytie i srdce môjho prvého manžela. Nezvratné. Musela som prijať. Nariekať? Zalamovať rukami? Smútiť až do posledných dní? Čakať na pomoc blízkych? Štátu? Nie. Vstať, vyhrnúť rukávy a kráčať. A pevne držať za ruku malé chlapča filozofické, môjho syna. Žiť v prvom rade pre dieťa, potom pre blízkych a zabúdať na seba. Doslova sa nepozastaviť nad vlastnými potrebami, pretože ten smútok by ma prevalcoval. Otvorila som si vlastnú pracovnú agentúru registrovanú na ministerstve, napísala projekt, získala licenciu a „makala“ neuveriteľných 16 hodín denne (preklady, tlmočenie, doučovanie, klienti vysielaní do rôznych kútov sveta, obchodné rokovania). Tvrdo. Sama. Bez pomocných síl. Skoro bez oddychu. Bola som si šéfkou a riadila chod života. Nezabudla som na svoj stav a nálepku VDOVA. A tie ľútostivé pohľady a akési zvláštne úsmevy mi liezli krkom. Ale ľuďom som sa nevyhýbala. No nepotrebovala som žiadnu ľútosť. Nesmierne mi pomáhali moji starí rodičia a krstná mama a Filozof sa s nimi troma cítil bezpečne.
Nechcela som sa už nikdy vydať (nikdy nehovor nikdy, alebo ZARIKANY CHĽIB NAJVECEJ CHUCI). Svoj život som nechala plynúť, nepremýšľala nad žiadnym mužom, nepredstavovala si žiadneho princa, ktorý raz príde (s koňom i bez) a medzitým som študovala a odprevadila i babku na oný svet, svokre povedala zbohom. Potom som učila na rómskej škole a starala sa o dedička a odvialo ma z mesta na vidiek a žila som si pokojne s Aňu a drobizgom na dvore. Filozof vyrástol a rástol aj do múdrosti a našiel si milú, ale dávno predtým si mňa našiel môj.
Muž. V mojom živote! Ale popravde, od jeho prvého AHOJ mi bolo na duši zvláštne jasavo (nepíšem o motýlikoch v bruchu ). Ale bola som si istá, že tomuto človeku chcem povedať svoje ÁNO. A tak som oženila syna, rozlúčila sa s Aňu a išla som na prázdniny na Oravu. A ostala som dodnes. Už dva roky ako manželka. A nikdy nebudem ľutovať svoje rozhodnutie. Práve naopak. Tak dobre mi ešte nebolo (i keď mi je zdravotne aj pod psa).
A udialo sa toľko zázrakov a nepochopiteľného ľudským rozumom, že odpovede na všetko pozná jedine Boh. Aj keď môj Mirko má vážny zdravotný problém a nevykračuje si po Medvedzí sem a tam, napriek všetkému, máme požehnaný nádherný spoločný ŽIVOT. A nemenila by som za nič na svete. Z obyčajného domu sa stal DOMOV, miesto, ktoré žije, spieva a tancuje…
S mŕtvymi sa neumiera! Za mŕtvych sa máme modliť, dovoliť im pokojne odísť. Nezdržiavať ich, dopriať stretnutie vo večnosti. Žialiť neprináša chutné ovocie a nedovolí vidieť krásu navôkol a dobrotu!
Alenka Medvecká
Ilustračná foto Depositphotos.com
Vaše komentáre
Leave a Comment