Bol to pekný pár, obaja vtedy ešte päťdesiatnici
Anka bola takým mojim športovým vzorom. Spoznali sme sa na kúpalisku. Mala krásnu vyšportovanú postavičku a opálené telo. Slnila sa, ale okolo tretej všetko zbalila, že musí už ísť domov, lebo o piatej ide do telocvične na hodinu aerobiku.
„Že sa vám chce v tej horúčave?“ pýtala som sa jej, vtedy sme si ešte vykali.
„Chce sa mi a keby ste takú hodinu vyskúšali, určite by sa vám to zapáčilo.“
Obdivovala som ju, ja som sa ale nevedela donútiť. Prvýkrát som hodinu aerobiku išla vyskúšať až na jeseň a zapáčilo sa mi to. Na týchto cvičeniach sme sa s Ankou zblížili a stali sme sa priateľkami. To sa jej spolu s manželom ešte veľmi darilo. Mali firmu, ktorá vyrábala rôzne transparenty, reklamné nápisy, markízy. No prišli nové technológie, počítačové spracovanie a ich zručnosť už nebola potrebná, firma postupne strácala klientov, až nakoniec ju museli zatvoriť. Manžel to riešil alkoholom, nikde už potom nepracoval a všetky zarobené peniaze prepil. Anka sa stále snažila nájsť si prácu, ale o aranžérky už nebol záujem. Ale táto pracovitá, sympatická žena si vždy vedela zohnať prácu. Manželstvo sa rozpadlo a tak sa snažili nájsť kupca na krásny štvorizbový byt v dobrej bratislavskej časti. Medzitým si Anka našla priateľa cez inzerát. Bola konečne veľmi šťastná, že má pekného chlapa, ktorý ju má rád. Podarilo sa jej predať byt v Rači, kúpila synovi peknú garsónku a zvyšok si podelila s bývalým manželom (aká škoda, lebo krátko na to sa za tieto peniaze upil k smrti). To už vzťah s Milanom naberal na obrátkach. Aj on predal svoj byt, kde býval so synom a spolu s Ankou si kúpili svoje spoločné hniezdočko. Krásne si zrekonštruovali dvojizbový bytík. Tešili sa z neho, ale dlho ich šťastie netrvalo. Ankin syn si zobral nevýhodnú pôžičku na televízor, ktorú nesplácal a prišiel o garsónku. Milanov syn mal zase ťažkú autohaváriu (vlastnou vinou) a nemohol žiť sám. Jeho matka žila v Austrálii. A tak Anka a Milan namiesto toho, aby si budovali svoje šťastie, museli riešiť raz jedného, raz druhého dospelého syna. Nejaký čas to takto ťahali, ale postupne sa začali jeden druhému odcudzovať, až sa odcudzili úplne. Stále žijú v spoločnom dvojizbovom byte, spia na manželskej posteli otočení k sebe chrbtom, lebo nemajú iné riešenie. Izby sú totiž priechodné. Za predaj tohto malého bytu by si dnes dva jednoizbové nekúpili. A tak stále žijú vedľa seba bez slov, bez lásky, len tak prežívajú. Dvaja dôchodcovia, ktorí si už mali užívať, ale osud im to nedoprial. Trošku svetielka Anke zasvietilo, keď sa jej syn oženil do dobrej rodiny a môže mu pomáhať s vnučkou, ktorá je jej najväčšou životnou radosťou.
Eva K.
