„Bojím sa!“ Nebojte sa, strach je bežný, radí uznávaná terapeutka.

Bojíte sa, že vás vyhodia z práce? Bojíte sa,  že vás opustí partner? Máte strach pri pohľade na jedlo, aby ste vôbec niečo zjedli? Nebojte sa, podobný strach je bežný.

Keď sa pred niekoľkými rokmi Denise podarilo získať miesto redaktorky v celoštátnom denníku, splnil sa jej sen. V práci sa je darilo, šéfovia s ňou boli spokojní,  napriek tomu ju z času na čas prepadol strach, aby ju nevyhodili. Bála sa, keď „bol odídený“ jej kolega alkoholik, bála sa, keď noviny menili majiteľa, bojí sa teraz v čase krízy – v redakcii sa stále hovorí i znižovaní stavu.

V poslednom čase sa Denisa skoro každé ráno budí so stiahnutým žalúdkom: čo keď nedokáže zvládnuť všetky úlohy a dostane výpoveď? „Ako si poradiť so strachom z prepustenia?  Nelipnúť na tom zamestnaní. Téma lipnutia  na niečom, sa totiž  pri strachu objavuje vždy,“ radí  psychoterapeutka Oľga Kunerová. O čo  dôležitejšie prídeme, keď stratíme prácu? Ako vlastnú hodnotu, pretože „vyhadzov“ vnímame ako  potvrdenie, že sme menejcenní. O kolegov, pretože zostaneme sami, lebo v mimopracovnom živote nemáme žiadnych priateľov. Podobné dôvody strachu môžu byť u niekoho aj zásadnejšie ako obava, že nebudeme mať prostriedky na živobytie, alebo že sa budeme musieť niečoho vzdať – veci totiž prinášajú falošný pocit istoty. Najskôr je potrebné zistiť, či sami, alebo s pomocou odborníka, čoho  presne sa bojíme. Paradoxne platí, že vo chvíli, keď sa stane to, čoho sa obávame, prestaneme sa báť. Strach je obava z neznámeho.

Denisa priznáva, že v kútiku duše sa asi najviac bojí, že by prišla  o pracne nadobudnuté sebavedomie. Podľa teraspeutky môže v takej situácií pomôcť, keď si vybavíme nejakú zložitú situáciu z minulosti, ktorú sa nám podarilo vyriešiť. „Dobré je aj naplánovať si, čo budeme robiť, keď nás vyhodia. Prepustenie si tým určite neprivoláme, lebo nejde o negatívnu myslenie. Naopak ide o žiadúce uvoľnenie v mysle, všetko čo príde, mi niečo prinesie. Tím, že si naplánujeme niečo konkrétne, napríklad štúdium angličtiny v zahraničí, pustíme do neznámej temnoty svetlo.“

Hranolčeky ako obraz pekla

Anna (29) si potrpí na nemastnú a na vitamíny bohatú stravu, kupuje si biopotraviny a výrobky Fair trade. Keď jej  ponúknete čipsy, zatvári  sa odmietavo: „Niečo tak nezdravé by som do úst nedala.“ A dodáva: „Keď niekedy zhreším a zobne si dva – tri hranolčeky, dlho má trápia výčitky svedomia.“ Anna nerieši štíhlu líniu, bojí sa o zdravie. Ako dieťa bývala často chorá a mama ju stále upozorňovala, čo má jesť a čo nie a pred jedlom nech si umyje ruky. Nela je čokoľvek, o čom nevie, kto a ako to pripravil. Na návštevách veľmi trpí. „Môže to znamenať strach zo straty kontroly – čo nepoznám, to ma ohrozuje.“ Hovorí Oľga Kunerová. Jedlo je v rodine dôležitý komunikačný kanál, kedy sa môže aj všeličo pokaziť.“ Nič si z toho nerob a zober si kúsok koláča, učia nás rodičia, ako zareagovať na bolestivé prežitky. „Toto jesť nebudem,“ dieťa zlostne odtlačí tanier. Je to preň jediný spôsob, ako dať najavo nesúhlas. „Jedlo slúži aj ako náhradné dosycovanie. Máme totiž tendenciu prejedať sa najmä vtedy, keď nám niečo vo vzťahoch chýba.  Už žien je časté, že sa z obavy z prejedania sa radšej vôbec nenajedia. Čím viac si ale jedlo upierajú, tým má nad nimi väčšiu moc“ Hovorí terapeutka. Východiskom je priznať si, či jedlo pre nás znamená a čo si ním kompenzujeme.

Tvárou v tvár mužom

Monika (34) krúti hlavou: „Strach z mužov? Netýka sa ma to, vždy som s mužmi dobre vychádzala. Mala som dobrého otca, partner ma miluje a aj so synom si veľmi dobre rozumiem.“ Ale v mojom prípade ide o oveľa subtílnejšiu obavu, ako je strach z fyzického násilia a mužskej prevahy. Začína zvláštnym pocitom v bruchu a ignorovaním vnútorného hlasu, ktorý hovorí: „ Nie, toto nechcem.“ Ide o naše túžby a želania, ktoré potláčame. Všeličo prehliadneme a vydržíme, len aby manželstvo vydržalo. Strach, že by sme zostali samé bez muža, je neznesiteľný. „Niekoľkokrát mi napadlo, čo by som robila, keby som zistila, že mi bol neverný. Raz som mala podozrenie, ale bála som sa ho opýtať. Čo by som si počala, keby ma opustil?“ uvažuje Monika, atraktívna blondína s konfekčnou veľkosťou 38. V konečnom dôsledku nejde o strach z mužov, ale o obavu z vlastnej bezmocnosti. „Dnes už mužov nepotrebujeme, aby nás zaopatrili, ale aby nás mali radi. Na druhej strane máme strach zo sklamania, ako by reagovali, keby nás videli také, aké naozaj sme,“ hovorí terapeutka. Monikin manžel nie je akurát tip, ktorý by dával svoje city najavo. Rovnako ako veľa ďalších chlapov. Ale verte alebo nie, za ich fasádami tvrdých chlapov sa skrýva rovnaký strach – z opustenia, zlyhania a odmietnutia. Medzi mužmi a ženami je potom akási zákopová vojna, kedy sa ani jedna strana nemá k tomu, aby vyliezla z úkrytu.  Preto nie je lepšie nabrať odvahu a otvorene ukázať, čo cítime, nech si o tom myslí každý čo chce? Je to riziko. Ale existuje aj pravdepodobnosť, že protistrana vyrukuje s niečím podobným. Život s otvoreným srdcom nie je jednoduchší, ale ozajstnejší a teda krajší.

Vaše komentáre