„Babinka moja!“ a vbehne mi do náručia.

Z jedálne vycupitá husím pochodom desať srdiečok. Pani učiteľka je pani v rokoch, až sa jej trochu bojím.
„Eliška ešte papá,“ oznámi stručne a vedie svoj kŕdlik.
O minútku sa z jedálne vynorí v mäkkých papučkách, tylovej ružovej sukničke a jedálnym lístkom na tričku.
„Babinka moja!“ a vbehne mi do náručia.
Mám slzy na krajíčku, je to takmer ako chvíľa, keď som ju prvý raz videla. Už vie byť sama v novom prostredí, len my ešte nevieme byť sami, to ochranné krídlo by sme stále radi nechávali nad ňou. Ale ak ju chceme otužovať, nesmieme jej ním ubližovať.
„Ako si sa mala, Eliška?“
„Veľmi doble!“ ubezpečí.
Do dlaničiek si vezme šteniatko (vymyslené).
„Pozli, aké je milučké!“
Potom vystrčí ku mne palček.
„Môžeš ho chytiť za labku?“
A tak kráčame domov, „šteniatko“ si vedieme – ja za labku palček, Eliška za labku malíček.

Text  Gabriela Rothmayerová

Foto Depositphotos.com

Vaše komentáre