Anna Tóthová už 43 rokov pracuje s popálenými pacientmi: „Všetkým hovorím: nech radšej dieťa chvíľu plače doma v postieľke, kým rodičia vypijú kávu, ako v bolestiach po obarení na popáleninovej klinike.“

Každý, kto pozná Mgr. Annu Tóthovú vie, že ide o naozaj vzácnu ženu, ktorá celý svoj profesijný život zasvätila práci na jednom z najťažších oddelení. Vedúca sestra Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca sa denne stretáva s naozaj ťažkými životnými príbehmi a vážne popálenými pacientmi, medzi ktorými sú častokrát aj deti.  Ako si po 43. rokoch spomína na svoje začiatky, najkrajšie a najťažšie dni v práci a aké úprimné slová adresovala svojim kolegyniam?

Kedy ste sa rozhodli, že sa stanete sestrou?

Ešte v detskom veku, keď som asi ako 5-ročná bola hospitalizovaná v nemocnici, v ktorej bola zamestnaná ako sestrička moja teta, ktorá bola mojím vzorom.

Rozmýšľali ste aj nad iným povolaním?

Nie. Išla som na istotu. Otec chcel, aby som bola ekonómkou, ale to nebolo pre mňa.

Kam ste nastúpili po dokončení školy?

Chodila som na Strednú zdravotnícku školu v Michalovciach, a potom som nastúpila rovno do Šace. Pôvodne ma prijali na novorodenecké oddelenie. Keď som 1. 7. 1980 nastúpila, vtedajšia hlavná sestra mi povedala, že na novorodeneckom nemajú miesto a pôjdem na popáleniny, kde sa budem hrať s deťmi… A tak sa „hrám“ už 43 rokov.

Čo vás priviedlo do Nemocnice AGEL Košice-Šaca?

V Michalovciach nebolo v 80. rokoch miesto. Pôvodne som ani nevedela, kde je Šaca. Dozvedela som sa to od spolužiačky, keďže niektoré išli po škole pracovať do Košíc a osem z nás prišlo do Šace. Pracujem tu od roku 1980 a nepôsobila som na žiadnom inom oddelení, len na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie.

Keď porovnáte vaše začiatky s dnešnou situáciou, je to veľká zmena?

V mojich začiatkoch neboli počítače, internet, mobilné telefóny, centrálne rozvody medicínskych plynov, všetko sa písalo ručne, pripravoval sa zdravotnícky materiál na sterilizáciu, sterilizovali sme na oddelení, neboli jednorazové ihly, striekačky, rukavice, ak sa ukázali na trhu, bol to podpultový tovar. Teraz máme bohatú prístrojovú vybavenosť, centrálne rozvody, internet, všetko funguje elektronicky, zdravotné pomôcky sú už jednorazové, ale pribudlo viac administratívnej práce. Rozšírilo sa aj spektrum liečby. Okrem popálenín liečime chronické rany, robíme plastické a estetické výkony a na oxygenoterapiu máme 13-miestnu hyperbarickú komoru HBO. Čiže sa to nedá ani porovnať. Neviem, ako by som to povedala. Po škole bolo pre mňa všetko nové a prax je iná. Mala som predstavu, že budem pracovať na detskom oddelení a tu boli všetci od hlavy až po päty v obväzoch, bol to pre mňa šok, ale povedala som si, že sa nebudem nikdy sťažovať. A zvykla som si. Bol tu dobrý kolektív, vďaka ktorému som na klinike zostala, a aj vynikajúce vedenie.

Zmenilo sa aj správanie pacientov alebo sú stále rovnakí, ako keď ste začínali vy?

Zmenilo. Voľakedy sme boli uzavreté oddelenie, vstup na oddelenie pre návštevy bol obmedzený, pacienti viac rešpektovali pokyny personálu. Tým, že na Slovensku sú len dve špecializované pracoviská na liečbu popálenín – Bratislava Ružinov a Košice-Šaca, máme pacientov z polovice Slovenska. Liečba popálenín je zdĺhavá a trvá aj niekoľko mesiacov. Trpia nielen fyzicky, ale aj psychicky, sú odlúčení od rodiny, od svojho domáceho prostredia, každý má iný prah bolesti, iný životný príbeh, majú obavy o svoje zdravie, ako budú vyzerať a či sa opäť zaradia do života. Ku každému pacientovi treba pristupovať individuálne, no nie všetci chcú rešpektovať domáci poriadok. Musíme hľadať kompromisy.

Spomeniete si, koľko pacientov vám „prešlo rukami“?

Neviem to odhadnúť, ale hospitalizovaných mávame ročne okolo 650 pacientov?

Ako ste zvládli prácu v období pandémie COVID-19, kedy bolo vaše oddelenie reprofilizované?

Bolo to niečo nové, bolo to ťažké a dlhé obdobie, bolo potrebné vytvoriť nové pracovné tímy, zabezpečovala som prevádzku covidového oddelenia liekmi, ŠZM a OOPP. Bolo to náročné, ale spoločnými silami sme to dokázali. Našťastie, nikto z personálu vážne neochorel, chránili sme sa.

Zažili ste na svojej smene nejakú vtipnú historku?

Takto narýchlo si nespomeniem, ale častokrát sa dnes už vieme pousmiať aj nad vecami, ktoré boli v tom čase vážne.

Ktorý deň v práci bol pre vás tým najťažším?

Keď zomreli deti. Dlho som pracovala na jednotke intenzívnej starostlivosti, potom na oddelení, ale smrť detí bola vždy najhoršia a vždy sme si aj poplakali. Na úmrtia sa nedá zvyknúť. Bolo to ťažké, ale rokmi sme si museli vybudovať „imunitu“, inak by sme sa psychicky zrútili. Je dôležité vedieť sa odventilovať.

Na ktorého pacienta rada spomínate?

Je ich viac. Na jedno dievčatko, ktoré počas pálenia na záhrade utrpelo popáleniny na 85 percentách povrchu tela. Našťastie, prežilo a dnes je už matkou. Potom to bola mladá žena z havarovaného športového lietadla alebo napríklad tínedžerka, ktorá si chcela urobiť selfie na streche vagóna a utrpela ťažké popáleniny s polytraumou. Často spomíname aj na haváriu z roku 1997, kedy sme hospitalizovali vojakov po hromadnom úraze, bolo ich asi štrnásť. V nemocnici pristávala helikoptéra za helikoptérou, nevedeli sme, čo robiť, vytvárali sa resuscitačné lôžka, pacienti sa sťahovali, triedili ranení, posilňovali sa služby. Vojakov navštívil aj vtedajší prezident.

Aký ste na oddelení tím?

Naša práca je tímová. Čiže každý člen tímu je veľmi dôležitý, počnúc prednostom kliniky a končiac pomocnicou. Sme dobrý kolektív, vzájomne sa podporujeme a pomáhame si. Každý vie, čo má robiť, ale potrebná je edukácia a následná kontrola. Ak chceme vylepšiť vzťahy, musíme na nich popracovať a každý musí začať sám od seba. Dôležitý je rešpekt a vzájomná úcta.

Čo sa deje po pristátí helikoptéry?

Funguje to tak, že krajské operačné stredisko ohlási, že nám vezú úraz popáleného pacienta. Automaticky začíname chystať preväzovňu, prístroje, pomôcky, obväzový materiál, JIS a spolupracujeme aj s oddelením anestéziológie a intenzívnej medicíny. S pacientom máme prvý kontakt na preväzovni, tam ho privezie posádka helikoptéry a RZP. Začína sa prvé ošetrenie, popáleniny sa určujú podľa hĺbky (stupne) a podľa rozsahu (percentá). Urobia sa nákresy, fotodokumentácia, umývajú sa popálené plochy, robia sa uvoľňujúce nárezy, ošetria sa masťou alebo roztokom, podľa ordinácie lekára, zabezpečia sa vstupy, ak ešte nie sú, a všetky potrebné úkony, s ohľadom na stav pacienta. Po prvotnom ošetrení uložíme pacienta na lôžko na JIS, takéto prvotné ošetrenie trvá aj do dvoch hodín.

Začiatkom mesiaca ste oslávili 43. rokov na klinike, ako spätne hodnotíte svoje rozhodnutie?

Neľutujem. Nič iné si ani neviem predstaviť robiť. Nemocnicu by som už nemenila, ale pred rokmi som mohla aspoň na rok-dva vyskúšať prácu aj na inom oddelení.

Čomu sa rada venujete vo svojom voľnom čase?

Mám rada prechádzky do prírody, dobrú knihu, slnko, more. Som narodená v znamení leva, takže mám rada počasie, aké je teraz.

Dostali ste sa v súkromí do situácie, kedy ste museli využiť odborné vedomosti a pomáhať blízkym?

Našťastie, nie. Celá rodina je edukovaná, ako majú predchádzať popáleninovému úrazu. Na klinike mávame aj malé deti, najčastejšie od jedného do troch rokov, ktoré sú obarené kávou, resp. vriacou vodou. K takýmto úrazom častokrát dochádza v dôsledku nepozornosti, a preto všetkým hovorím: nech radšej dieťa chvíľu plače doma v postieľke, kým rodičia vypijú kávu, ako v bolestiach po obarení na popáleninovej klinike.

Máte pre začínajúce kolegyne nejaký odkaz?

Už na maturitnom oznamku sme mali motto: „Keď spočinie Ti v rukách bytosť malá, čo sotva vie riecť slovo mama a plačom vzlykať bude jeho detská hruď, ty dobrou detskou sestrou buď.“ Týmto sa riadim celý svoj profesijný život, platí to aj pre dospelého pacienta. Preto by som chcela aj začínajúcim kolegyniam odkázať, že keď sa už rozhodli pre povolanie sestry, nech majú rady svoju prácu, nech ju robia s láskou. To, pre čo sa rozhodli, je ich poslaním. Ak rozmýšľajú nad tým, prečo znova zvoní pacient, tak preto, lebo potrebujú sestričku, ktorou ony chceli byť. A stali sa nimi preto, aby pomáhali. Koho to nebaví, nech radšej odíde.

Informácie poskytla Mgr. Martina Pavliková

Hovorkyňa AGEL SK

Foto archív Anny Tóthovej

Vaše komentáre