Ako zvládnuť stratu partnera? Kto najviac pomohol našej čitateľke, Slovenke žijúcej v USA?

Okolo dvadsaťtisíc Slovákov a Sloveniek každý rok zažije jednu z najstresovejších situácii v živote: ich partner zomrie. Pritom ženy sa dožívajú vyššieho veku ako muži. Výsledok je v praxi veľmi smutný. Napríklad v roku 2018 žilo na Slovensku vyše 70 tisíc ovdovených mužov, ale ovdovených žien bolo oveľa viac. Problém je totiž v tom, že veľké percento žien vyššieho veku bolo v tradičnom modely rodiny  závislých na svojich mužoch. Muži vtedy rozhodovali o financiách, riešili účty a podobné praktické záležitosti týkajúce sa rodiny. Strata partnera je totiž nielen závažnou citovou stratou, ale súčasne znamená aj celý rad praktických problémov. Generácia súčasných starších žien často nemá vodičský preukaz, ženy sa zrazu po strate manžela nemajú ako dostať na chatu, alebo na väčší nákup…Tak sa ženy stávajú závislé na svojich príbuzných, to v najlepšom prípade. Niektoré sa stiahnu do ústrania, stávajú sa z nich samotárky.

Tu je skúsenosť šesťdesiatšesť ročnej dámy, ktorej pred rokom zomrel muž náhle na infarkt:

„Nemala som silu vybaviť pohreb. Deti nemáme, našťastie mi pomohli susedia. Muž mal syna z prvého manželstva, ale žije v Austrálii a nestýkali sa. Nechcel prísť na pohreb ani riešiť dedičstvo. Kým bolo dedičstvo  vysporiadané, banka zablokovala účet, ktorý som mala s mužom spoločný. Zostala som bez prostriedkov, na ten účet mi chodil i dôchodok a ja som si ho nemohla vybrať. V tom strese som vôbec nebola schopná ísť do banky vybavovať, len som doma ležala a pozerala som sa do stropu. Netušila som, aké máme poistky, sporenie, všetko predtým riešil manžel. Dala som plnú moc susedom a verila som im. Keby to boli podvodníci, pokojne ma mohli o všetko pripraviť. Ale ja som v tej chvíli vôbec neuvažovala. Čudujem sa, že som vtedy neskončila na psychiatrii.“

Inú skúsenosť má Slovenka žijúca v USA:

„Žijem v USA a zažila som neočakávanú stratu manžela. Nemocnica bola fantastická, od sestier, ktoré zažili veľa podobných situácii, až po sociálnu pracovníčku. Ja som však o tom nemohla rozprávať. Sedela som v kúte a plakala, odmietala som komunikovať. Každý prežíva svoj žiaľ individuálne. Prvý rok bol naplnený neuveriteľnou, až fyzickou bolesťou a človek pritom musí riešiť tak veľa situácií. Finančné sú asi najzávažnejšie, pre mňa to boli aj neuveriteľné účty z nemocnice. Áno, stratila som aj niekoľko priateľov, hlavne ja som sa nechcela stretávať. Ale dnes je to už všetko v poriadku. Keďže sme nemali deti, bolo super, že sa môžem spoľahnúť na najbližších priateľov, ktorí sa nedali odradiť a pomohli mi s prepisom majetku, atď. To sú priatelia na celý život!“

Nebojte sa o tom hovoriť

Dnešné mladé ženy sú  určite samostatnejšie, ako bývali ich matky a babky. Vedia šoférovať, výplaty majú na svojom účte. Často majú o poistkách, či sporeniach väčší prehľad ako ich muž. Možno z nich raz bude iná, samostatnejšia generácia vdov. Ale zármutok nad stratou partnera zostane vždy rovnaký a nikto dopredu nevie, čo to s ním urobí.

Problémom je často aj to, že ľudia, ktorí prežívajú traumu zo straty partnera potrebujú o ňom hovoriť stále a to môže byť pre okolie obťažujúce.

Ľudia by sa nemali báť hovoriť na túto tému. Každý musí počítať s tým, že raz sa mu to prihodí, že sa stane vdovcom či vdovou. Určite sa nedá na to pripraviť dopredu, ale je dobre vedieť, že takých ľudí je veľa a tí by si mali navzájom pomáhať.

Inšpirované portálom  i60.cz

Foto Depositphotos.com

Vaše komentáre