Ako ďalej žiť?
Dnes sme celá rodina sedeli na záhrade a veľa sme sa rozprávali. Stará i mladá generácia.. Robíme to samozrejme často, ale dnes sme mali úplne iné témy. Najskôr sme skonštatovali, že nad našou záhradou prelieta oveľa viac vtákov, ako po iné roky. Dokonca sa u nás zahniezdili aj sovy a netopierov je tiež oveľa viac ako po iné roky. Aj včielky bzučia radostnejšie. Čím to je? No tým, že po uliciach nechodí jedno auto za druhým! Veľa sme spomínali, ako sme žili kedysi, vlastne ani nie tak dávno, len pred 30 rokmi. Čo sme vtedy potrebovali k životu? Slušný byt, stály príjem, vzájomnú lásku, možnosť tráviť voľný čas v prírode…Často sme spomínali našich rodičov, ktorí šetrili, kde sa len dalo. „Musíme myslieť na zadné kolieska,“ stále počujem môjho, otca ako zdôrazňoval tento fakt. Mali sme dostatok všetkého, ale neplytvali sme s ničím. Hovoril, že nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci! Vštepovali nám všade, doma i v škole, šetrite s vodou, aby bolo aj pre iné generácie. Nikdy v živote ma tieto vety nepustili! Vždy som sa podľa nich správala a neviem pochopiť mladých ľudí, ktorí zrazu po revolúcii zistili, že tovaru je všade dosť, že peniaze sa dajú zarobiť pomerne ľahko, treba ich otáčať, veď o tom je kapitalizmus. Všade vo vyspelom svete sa žije na úver, tak prečo by sme aj my nemohli?! Celá spoločnosť ich v tom podporovala, konzum, konzum a zase konzum. Bezbrehý konzum. Načo štopkať ponožky, veď zajtra si kúpim nové! Nebudem predsa zohrievať jedlo zo včera, keď mi dnes dovezú čerstvé! Všetko je to mimo môjho chápania života! Som stará škola a nič nevyhadzujem, hlavne nie jedlo. Keď si umývam zuby, vodu medzitým zastavím. Zubnú pastu vytlačím až do poslednej kvapky. Neznášam škatuľové mlieko, kde vždy zostane troška mlieka, ktorá sa nedá vyliať. Každý deň sa nám v kuchyni nazbiera celá kopa plastov z obalov jedla. Načo je každý kúsok šunky oddelený plástovou fóliou? Za čo vlastne platíme v tom 100 g šunky? Za mäso, či za obal? Som úplne alergická, keď sa niekto vytešuje z krásneho slnečného dňa a ja trpím, že už mesiac nepršalo a všetko v prírode usychá! Poviem vám pravdu, mám toho všetkého dosť! Ale útechou mi je, že na toto všetko prichádza čoraz viac mladých ľudí. Vidíme, ako na internete „fičia“ recepty na domáci chlieb, pečivo, staré osvedčené jedlá našich starých mám. Namiesto nákupných centier chodia do prírody…Kto vie, či to už „nafurt,“ alebo len kým sa neuvoľnia krízové opatrenia?
Libuša Sabová
